Kedysi slobodný človek sa stal otrokárskou korisťou, neskôr exotickou atrakciou v zoologickej záhrade. Po tlaku verejnosti a cirkvi bol oslobodený zo zajatia, no nikdy sa mu nepodarilo začleniť do spoločnosti. Po práci v tabakovej továrni nakoniec svoj život ukončil vlastnou rukou. Osud pygmeja Otu Bengu ostáva jednou z najtemnejších kapitol v dejinách ľudskej dôstojnosti.
Pygmejovia ako exotická atrakcia
Už od prvého kontaktu s Európanmi v 19. storočí fascinovali Pygmejovia svet svojou drobnou postavou a odlišným vzhľadom. Avšak zaujímaví boli dávno predtým, než ich objavili západní cestovatelia. Bantuovia, etnická skupina z rovníkovej Afriky, si pygmejské ženy často vyberali za manželky. Vraj najmä pre ich údajne mimoriadnu plodnosť, ktorá mala priniesť viac potomkov.
Narodený uprostred džungle
Pygmejský muž, ktorý neskôr dostal meno Ota Benga, sa narodil približne v roku 1883 v hlbokých lesoch, ktoré sa rozprestierajú pozdĺž rieky Kasai v oblasti dnešného Konga. V tej dobe na tomto území vznikol tzv. Slobodný štát Kongo (1885 – 1908), ktorý bol neskôr priamo pod správou belgického kráľa Leopolda II. Leopoldov režim tu presadzoval mimoriadne kruté otroctvo a nezdráhal sa ani najhoršieho barbarstva – lovu na ľudí.
Pri jednom z takýchto násilných vpádov otrokári vyvraždili celú Otovu rodinu. Samotný Benga prežil iba zhodou šťastných okolností, no čakali ho ťažké časy v zajatí.
Z pralesa rovno do Ameriky
V roku 1904 pygmeja Otu Bengu odkúpil od otrokárskych priekupníkov americký podnikateľ a dobrodruh Samuel Phillips Verner. Ten sa zaoberal zhromažďovaním exotických ľudí, aby ich mohol prezentovať na rôznych verejných výstavách. Verner bol zároveň presbyteriánskym misionárom, no ani jeho náboženské presvedčenie mu nebránilo v tom, aby obchodoval s ľuďmi ako so živým tovarom. Spolu s ďalšími ôsmimi domorodcami odviezol Bengu do USA, aby tam slúžili ako živá exotika pre zvedavých Američanov.
Vystavovanie ľudí z odlišných etník bolo v tom čase populárnou atrakciou v Spojených štátoch i Európe. Mnohí si spomenú na slávne predstavenia Buffalo Billa, ktorý do Európy priniesol indiánske vystúpenia. Podobné „ľudské zoo“ boli symbolom rasovej nadradenosti a zároveň zábavou, ktorá sa nikomu nezdala byť nemorálnou.
Živá atrakcia v zoo v Bronxe
Najkontroverznejším obdobím života Otu Bengu sa stal pobyt v zoologickej záhrade v Bronxe, kde bol doslova vystavený ako zviera. Vedenie zoo ho nútilo prespávať v klietke, údajne aby napodobnili jeho prirodzené životné podmienky z afrického pralesa. Hoci mal určitú slobodu pohybu aj mimo klietky, svojou malou postavou a výrazne upilovanými zubami budil obrovskú pozornosť verejnosti.
Ota Benga sa stal živou atrakciou pre tisíce návštevníkov, no tento spôsob vystavovania vzbudil vlnu kritiky zo strany afroamerickej cirkvi. Cirkev správne vnímala túto situáciu ako ponižujúcu a otvorene rasistickú. Zároveň bojovala proti Darwinovej evolučnej teórii, ktorú takéto exponáty podporovali. Bengu totiž zoo prezentovala v sekcii s opicami, čím nepriamo spochybňovala jeho ľudskosť.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Cesta do „normálneho“ života?
Po masívnych protestoch bol nakoniec Benga zo zoo prepustený a umiestnený do cirkevného sirotinca. Ocitol sa však v prostredí, ktoré bolo pre neho úplne cudzie a ktorému nerozumel. Napriek tomu formálne dokončil základné vzdelanie a získal prácu v továrni na tabak. Ani práca v továrni však nedokázala zahladiť traumy z minulosti.
Ako uvádza Encyclopedia Virginia, Benga po sebe nezanechal žiadne vlastné písomné svedectvo, a preto nie sú detailne známe ani mnohé okolnosti z jeho skorého života.
Tragický koniec
Trpké skúsenosti života medzi dvomi úplne odlišnými svetmi boli pre Otu Bengu neznesiteľné. Nedokázal sa vyrovnať s tým, čo mu osud pripravil. V roku 1916, v stave hlbokej depresie a pocitu nezaradenia, nakoniec spáchal samovraždu zastrelením.
Jeho príbeh ostal smutnou pripomienkou zločinov rasizmu, koloniálneho násilia a nedostatku rešpektu k ľudskej dôstojnosti. Dodnes je varovným mementom pred neľudským zaobchádzaním, ktoré pramení z nepochopenia a predsudkov.
Príbeh Otu Bengu je dodnes silnou výpoveďou o temných stránkach ľudskej histórie a zároveň výzvou k väčšej citlivosti voči odlišnosti, ktorú by sme mali vnímať ako obohatenie, a nie ako senzáciu.
