Videohry už dávno nie sú len zábavou pre deti a tínedžerov. Generácia ľudí narodených v 80. a 90. rokoch s nimi vyrastala a mnohí si tento koníček zachovali aj v dospelosti. Otázka, či je hranie videohier po tridsiatke vhodným spôsobom trávenia voľného času, preto zaujíma nielen samotných hráčov, ale aj psychológov.
Doterajšie výskumy naznačujú, že samotné hranie videohier nemožno automaticky považovať za škodlivé alebo nezrelé správanie. Oveľa dôležitejšie je, aké miesto má táto aktivita v živote človeka a či nenarúša jeho každodenné fungovanie.
Samotný počet hodín veľa nepovie
Vedci sledovali stovky dospelých hráčov a analyzovali viac ako 140-tisíc hodín hrania. Zistili, že počet odohraných hodín sám osebe nie je spoľahlivým ukazovateľom psychickej pohody.
Dôležitejšie bolo, ako hráči vnímali hranie vo svojom živote a aký význam mu pripisovali. Nie je totiž rozdiel len v tom, koľko času človek pri hre strávi, ale aj v tom, či ide o bežný oddych po práci alebo o aktivitu, ktorá postupne vytláča ostatné povinnosti a záujmy.
Odborníci preto upozorňujú, že vplyv videohier nemožno posudzovať iba podľa času stráveného pred obrazovkou.
Videohry môžu byť bežným koníčkom
Pre mnohých dospelých predstavujú videohry podobnú formu oddychu ako čítanie kníh, sledovanie filmov, športovanie alebo práca v záhrade. Ide o spôsob, ako sa po náročnom dni odreagovať a venovať sa aktivite, ktorá človeka baví.
Niektoré hry navyše vyžadujú plánovanie, riešenie problémov, strategické myslenie alebo spoluprácu s ďalšími hráčmi. To však automaticky neznamená, že videohry majú pozitívny vplyv na psychické zdravie. Odborníci sa zhodujú najmä na tom, že ich účinok závisí od konkrétneho človeka a spôsobu, akým ich využíva.
Kedy sa hranie môže stať problémom?
Psychológovia rozlišujú medzi bežným hraním a problematickým hraním.
Negatívne dôsledky sa najčastejšie objavujú v prípadoch, keď hranie začne výrazne zasahovať do každodenného života. Vtedy môže súvisieť s horším zvládaním stresu, psychickými ťažkosťami alebo problémami v práci či vo vzťahoch.
Za varovné signály odborníci považujú najmä:
- zanedbávanie pracovných alebo školských povinností
- obmedzovanie kontaktov s rodinou a priateľmi
- nedostatok spánku spôsobený hraním
- stratu záujmu o iné koníčky
- neschopnosť obmedziť hranie napriek negatívnym následkom
V takýchto prípadoch už nejde o bežnú zábavu, ale o správanie, ktoré si zaslúži pozornosť.
Odborníci odporúčajú rovnováhu
Podľa psychológov nie je problémom samotná herná konzola ani počítačová hra. Rozhodujúce je, či si človek dokáže udržať rovnováhu medzi zábavou, prácou, rodinou, pohybom a ďalšími povinnosťami.
Väčšina dospelých hráčov využíva videohry ako jednu z mnohých voľnočasových aktivít a bez negatívnych dôsledkov ich začleňuje do svojho života. Riziko vzniká až vtedy, keď hranie začne postupne vytláčať všetko ostatné.
Hranie po tridsiatke nie je automaticky problém
Súčasné poznatky nenaznačujú, že by hranie videohier po tridsiatke bolo prejavom nezrelosti alebo životného zlyhania. Odborníci sa skôr zhodujú na tom, že dôležitý je spôsob, akým človek k hrám pristupuje.
Ak videohry zostávajú jedným z koníčkov a nenarúšajú pracovný, rodinný ani spoločenský život, nie je dôvod považovať ich za problém. Rovnako ako pri mnohých iných formách zábavy platí, že najdôležitejšia je zdravá miera a schopnosť udržať si vyvážený životný štýl.
