Pristihli ste sa niekedy pri tom, že si nahlas pripomínate, čo ešte musíte urobiť? Alebo si opakujete, kam ste odložili kľúče, okuliare či mobil? Možno ste dokonca vošli do miestnosti a nahlas sa spýtali sami seba, čo ste tam vlastne chceli. Hoci sa to môže zdať zvláštne, odborníci upozorňujú, že takéto správanie je bežné a samo osebe nepredstavuje nič nezvyčajné.
Rozprávanie sa so sebou je často len vonkajším prejavom vnútorného dialógu, ktorý vedie každý človek. Môže pomáhať pri organizovaní myšlienok, plánovaní úloh, sústredení alebo zvládaní emócií.
Vnútorný dialóg má väčšina ľudí
Psychológovia označujú rozhovor človeka so sebou samým ako „self-talk“ alebo vnútornú reč. Niektorí ľudia ju prežívajú iba vo svojich myšlienkach, iní si ju občas vyslovia nahlas.
Podľa odborníkov ide o prirodzenú súčasť ľudského myslenia. V mnohých prípadoch môže človeku pomôcť lepšie si usporiadať informácie, sledovať postup pri riešení úloh alebo sa pripraviť na náročnú situáciu.
Tento jav možno pozorovať už u detí. Počas hry si často nahlas hovoria, čo práve robia, čo plánujú alebo aký bude ďalší krok. Psychológovia tento typ správania skúmajú už desaťročia. Významne sa mu venoval aj Lev Vygotskij, ktorý opísal takzvanú súkromnú reč ako súčasť vývoja myslenia a sebaregulácie.
U dospelých sa väčšina vnútorného dialógu presunie do mysle. V stresových, zložitých alebo chaotických situáciách sa však môže opäť objaviť potreba hovoriť si jednotlivé kroky nahlas.
Nahlas vyslovené slová môžu pomôcť pri sústredení
Mnohí ľudia si počas práce alebo domácich činností opakujú jednotlivé úlohy nahlas. Niektorí si takto kontrolujú recept pri varení, iní si pripomínajú zoznam vecí pri balení alebo pri upratovaní.
Výskumy naznačujú, že vyslovenie názvu predmetu alebo úlohy môže pomôcť zamerať pozornosť na konkrétny cieľ. Ak si napríklad pri hľadaní okuliarov alebo nabíjačky ich názov opakujete nahlas, môže to uľahčiť orientáciu v množstve vizuálnych podnetov.
Psychológovia zistili, že pomenovanie hľadaného predmetu môže za určitých okolností zrýchliť jeho nájdenie.
To však neznamená, že samotné vyslovenie slova automaticky zaručí úspech. Ide skôr o jeden z nástrojov, ktorý môže mozgu pomôcť lepšie sa sústrediť.
Dôležité je aj to, akým spôsobom sa so sebou rozprávame
Odborníci upozorňujú, že významnú úlohu nehrá len samotný vnútorný dialóg, ale aj jeho obsah.
Rozdiel je medzi vetou: „Najprv dokončím túto úlohu a potom sa pustím do ďalšej,“ a myšlienkou: „Som neschopný, všetko som pokazil.“
Výskumy ukazujú, že povzbudzujúci alebo realistický spôsob uvažovania o sebe môže pomáhať zvládať stres a náročné situácie. Naopak, dlhodobé a opakované sebazhadzovanie býva spojené s horšou psychickou pohodou.
Samozrejme, občasná kritická myšlienka je normálnou súčasťou života. Problém môže vzniknúť vtedy, keď sa negatívne hodnotenie stane dominantným spôsobom, akým človek premýšľa o sebe.
Pomáha hovoriť o sebe v tretej osobe?
Niektoré výskumy naznačujú, že určitým ľuďom môže pomôcť, ak sa na chvíľu oslovia vlastným menom.
Napríklad veta: „Jana, skús sa najprv upokojiť a rieš jednu vec po druhej,“ môže vytvoriť väčší odstup od emócií než myšlienka: „Nezvládam to.“
Psychológovia tento postup označujú ako distancovaný self-talk. Jeho cieľom nie je potláčať emócie, ale pozrieť sa na situáciu z trochu väčšieho nadhľadu.
Výskumný tím zistil, že tento spôsob uvažovania môže u niektorých ľudí pomáhať regulovať emocionálne reakcie a podporovať sebakontrolu.
Kedy je vhodné vyhľadať odborníka?
Samotné rozprávanie sa so sebou sa nepovažuje za príznak duševnej poruchy.
Pozornosť si však zaslúžia situácie, keď človek počuje hlasy, ktoré nevníma ako vlastné myšlienky, alebo má pocit, že s ním komunikuje niekto iný. Odbornú pomoc je vhodné vyhľadať aj vtedy, ak takéto hlasy prikazujú určité správanie, vyvolávajú výrazný strach alebo narúšajú bežný život.
Podobne je vhodné obrátiť sa na psychológa alebo psychiatra, ak vnútorný dialóg spôsobuje výrazné utrpenie, úzkosť alebo dlhodobo zhoršuje fungovanie človeka v práci, škole či osobnom živote.
Je teda normálne hovoriť si nahlas?
Vo väčšine prípadov áno. Rozprávanie sa so sebou patrí medzi bežné prejavy ľudského myslenia. Môže pomáhať pri organizovaní úloh, sústredení, zvládaní stresu alebo pripomínaní si dôležitých informácií.
Niektorí ľudia si vedú poznámky, iní používajú zoznamy a ďalší si jednoducho povedia nahlas, čo majú urobiť. Pokiaľ ide o vedomé a kontrolované správanie, ktoré človeku nekomplikuje život, odborníci ho považujú za prirodzenú súčasť fungovania ľudskej mysle.
Možno preto nie je najdôležitejšie, či sa so sebou rozprávate. Oveľa podstatnejšie je, akým spôsobom sa k sebe vo vlastných myšlienkach správate. Práve tento vnútorný hlas totiž môže ovplyvňovať, ako sa cítite a ako zvládate každodenné situácie.
