Stará mama, ktorá sa kedysi nevedela dočkať návštevy vnúčat, zrazu odmieta stráženie. Starý otec sa čoraz častejšie odvoláva na únavu a nepríde ani na rodinnú oslavu. Blízki môžu takéto správanie pripísať veku, bolestiam či pohodlnosti. Niekedy však ide o signál, že senior prežíva náročné obdobie alebo zápasí s depresiou.
Podobnú zmenu možno spočiatku ľahko prehliadnuť. Stará mama už nechce zostať s vnúčatami, hoci predtým sa na spoločné chvíle vždy tešila. Starý otec poďakuje za pozvanie na nedeľný obed, no napokon zostane doma. Keď sa to stane raz, nemusí to znamenať nič vážne. Každý človek môže byť unavený, horšie sa cítiť alebo jednoducho potrebuje pokoj.
Pozornosť by však mala rodina zvýšiť vtedy, keď sa odmietanie opakuje, trvá niekoľko týždňov a sprevádzajú ho aj ďalšie zmeny. To, čo navonok vyzerá ako neochota či lenivosť, môže súvisieť so zhoršeným fyzickým alebo duševným zdravím.
VIDEO: Ako si v každodennom živote vedome vytvárať radosť
Keď sa vytráca radosť z obľúbených činností
Jedným z typických prejavov depresie je strata záujmu alebo potešenia z aktivít, ktoré mal človek v minulosti rád. Odborne sa tento stav označuje ako anhedónia. Nemusí sa prejaviť iba tým, že senior pôsobí smutne. Človek môže prestať chodiť medzi ľudí, venovať sa záhrade, čítať, pripravovať obľúbené jedlá alebo tráviť čas s rodinou.
Odborníci upozorňujú, že rodina by si mala všímať najmä situáciu, keď človek prestane pociťovať radosť z toho, čo ho kedysi tešilo, prípadne sa začne postupne izolovať. U starších ľudí sa tak môže prejaviť aj strata záujmu o stretnutia s vnúčatami.
Samotné odmietnutie návštevy ešte nie je dôkazom depresie. Starí rodičia môžu byť unavení, môžu mať bolesti, horšie počuť, obávať sa pádu alebo jednoducho nezvládať hluk a tempo malých detí. Význam má predovšetkým celková zmena oproti ich predchádzajúcemu správaniu.
Ak človek, ktorý sa na rodinné stretnutia vždy tešil, zrazu dlhodobo stráca záujem o blízkych aj o svoje záľuby, netreba to automaticky považovať za prirodzenú súčasť starnutia. Depresia nie je nevyhnutným dôsledkom vyššieho veku a dá sa liečiť.
Depresia sa nemusí prejavovať iba smútkom
U seniorov môže psychická nepohoda zostať dlho nepovšimnutá. Niektorí nehovoria o smútku ani o pocite beznádeje. Namiesto toho sa sťažujú na nedostatok energie, nespavosť, bolesti, tráviace ťažkosti alebo celkovú slabosť. Sami pritom nemusia tušiť, že za časťou problémov môže byť aj ich duševný stav.
Zhoršenú náladu navyše môžu prekrývať chronické ochorenia, strata partnera, osamelosť, obmedzenie pohybu či odchod do dôchodku. Duševné zdravie vo vyššom veku ovplyvňuje zdravotný stav, životné podmienky, strata blízkych, znížený príjem, oslabenie pocitu užitočnosti aj spoločenská izolácia.
Rozdiel medzi prechodnou únavou a závažnejším problémom spočíva najmä v dĺžke trvania, intenzite príznakov a ich vplyve na každodenný život. Pri depresívnej epizóde bývajú ťažkosti prítomné väčšinu dňa, takmer každý deň a najmenej dva týždne. Diagnózu však môže stanoviť iba kvalifikovaný odborník.
Signály, ktoré by si rodina mala všímať
Zbystriť pozornosť je vhodné najmä vtedy, keď sa u starého rodiča objaví viacero nasledujúcich zmien:
- opakovane odmieta činnosti, ktoré mal predtým rád
- vyhýba sa rodinným stretnutiam a spoločenským udalostiam
- prestáva komunikovať s priateľmi alebo príbuznými
- pôsobí bez energie a únava pretrváva celé týždne
- spí podstatne viac alebo menej než v minulosti
- bez zjavnej príčiny sa mu zmení chuť do jedla alebo hmotnosť
- má problémy so sústredením, rozhodovaním či pamäťou
- zanedbáva osobnú hygienu, domácnosť alebo užívanie liekov
- je nezvyčajne podráždený, úzkostný alebo uzavretý
- často hovorí o beznádeji, zbytočnosti či pocite, že je ostatným na príťaž
- budúcnosť vníma výrazne negatívnejšie než predtým
Žiaden z uvedených prejavov sám osebe nepotvrdzuje depresiu. Únava, poruchy spánku, slabosť či zhoršená pamäť môžu súvisieť aj s telesným ochorením, vedľajšími účinkami liekov, nedostatkom niektorých živín, poruchou štítnej žľazy, infekciou alebo začínajúcim neurologickým ochorením.
Aj preto nie je vhodné stanovovať diagnózu doma. Zmena správania je dôvodom na rozhovor a prípadné lekárske vyšetrenie, nie na nálepkovanie človeka.
Ako začať citlivý rozhovor?
Nevhodné je problém ignorovať, no rovnako nepomôže ani nátlak či výsluch. Senior sa môže cítiť zahanbený, kontrolovaný alebo obvinený. Oveľa lepšie je pomenovať konkrétnu zmenu bez hodnotenia.
Namiesto vety: „Stále iba ležíš a nič sa ti nechce,“ možno povedať: „Všimol som si, že v posledných týždňoch nemáš chuť chodiť medzi nás a vyzeráš unavene. Ako sa cítiš?“
Dôležité je nechať druhého hovoriť a nesnažiť sa okamžite vyriešiť všetky jeho problémy. Prvý rozhovor nemusí priniesť otvorenú odpoveď. Človek môže svoje ťažkosti popierať, nerozumieť im alebo sa obávať, že bude rodine na príťaž. Pomáha dať mu najavo, že podpora platí aj na druhý či tretí raz.
Depresiu nemožno prekonať jednoduchými pokynmi typu „vzchop sa“, „mysli pozitívne“ alebo „veď sa nemáš na čo sťažovať“. Takéto poznámky môžu prehĺbiť pocit viny a nepochopenia.
Konkrétna pomoc sa prijíma ľahšie
Všeobecná ponuka „keby si niečo potreboval, ozvi sa“ môže znieť pekne, no človek bez energie často nevie, čo má žiadať. Užitočnejšia je konkrétna pomoc. Môžete ponúknuť, že objednáte termín u lekára, zabezpečíte dopravu, pôjdete na vyšetrenie spolu alebo pomôžete s nákupom a domácimi povinnosťami.
Prvým dostupným kontaktom býva všeobecný lekár. Môže sa opýtať na psychické ťažkosti, zhodnotiť užívané lieky a preveriť, či za zmenou nie je telesné ochorenie. Podľa výsledkov následne odporučí ďalší postup alebo vyšetrenie u psychiatra, psychológa či iného odborníka.
Ak sa senior psychologickej alebo psychiatrickej pomoci bráni, návštevu lekára možno predstaviť ako bežnú kontrolu celkového zdravotného stavu. Nemala by však byť založená na klamstve. Cieľom je znížiť obavy a pocit hanby, nie človeka oklamať.
Do podpory je vhodné zapojiť aj ďalších blízkych, pokiaľ s tým senior súhlasí. Starostlivosť potom neleží iba na jednom členovi rodiny a zároveň sa znižuje riziko, že každý bude situáciu vnímať inak.
Nezabúdajte ani na hranice starých rodičov
Odmietnutie stráženia vnúčat nemusí vždy signalizovať psychický problém. Starostlivosť o malé deti je fyzicky aj psychicky náročná a starí rodičia majú právo povedať, že ju momentálne nezvládajú. Rodina by preto nemala očakávať ich automatickú dostupnosť ani v nich vyvolávať pocit viny.
Rozhodujúce je, či ide iba o nastavenie hraníc, alebo o širšiu stratu záujmu o život. Senior môže odmietnuť celodenné stráženie, ale stále sa tešiť na krátku návštevu, telefonát alebo spoločnú prechádzku. Ak však postupne odmieta takmer všetky kontakty a nič mu neprináša potešenie, situácia si zaslúži väčšiu pozornosť.
Kedy treba konať okamžite?
Ak starý rodič hovorí, že nechce žiť, že by bolo lepšie nebyť alebo že je všetkým na príťaž, netreba to zľahčovať. Pri bezprostrednom ohrození ho nenechávajte osamote a volajte tiesňovú linku 112 alebo zdravotnú záchrannú službu na čísle 155.
Včasná pomoc nemusí znamenať okamžitú hospitalizáciu ani dlhodobú psychiatrickú liečbu. Najskôr je potrebné zistiť, čo zmenu spôsobilo. Čím skôr sa problém začne riešiť, tým väčšia je šanca, že stará mama alebo starý otec opäť nájdu chuť stretávať sa s blízkymi – nie preto, že sa to od nich očakáva, ale preto, že im spoločné chvíle znovu prinášajú radosť.
