Šikana nemusí začínať bitkou. Často sa prejaví nenápadnými posmeškami, urážkami, vydieraním alebo opakovaným ponižovaním. Práve preto je dôležité, aby deti vedeli rozpoznať nevhodné správanie, nebáli sa ozvať a vedeli, na koho sa môžu obrátiť o pomoc. Na kurzoch sebaobrany sa učia reagovať na situácie, s ktorými sa môžu stretnúť v škole, na krúžkoch aj mimo domova.
Video z ukážky kurzu sebaobrany pre deti:
Deti sa učia reagovať v bezpečnom prostredí
Na začiatku kurzu lektorka vysvetlí, že všetky situácie sú iba nácvikom a nikto sa do nich nemusí zapojiť, ak sa na to necíti. Mnohé deti totiž už majú so šikanou alebo nevhodným správaním vlastnú skúsenosť a cieľom nie je ich vystrašiť, ale pripraviť na reálne situácie.
Deti následne opisujú, čo podľa nich šikana znamená. Hovoria o nadávkach, zosmiešňovaní, strkaní, ničení vecí, vydieraní či útokoch na internete. Niektoré spomínajú aj vlastné zážitky zo školy alebo z kolektívu.
Najdôležitejšie je vedieť, komu povedať o pomoc
Odborníci upozorňujú, že veľa detí sa bojí zdôveriť dospelým. Niektoré majú pocit, že im nikto nepomôže, iné sa obávajú, že sa situácia ešte zhorší.
Preto sa počas kurzu rozprávajú o tom, koho môžu osloviť, ak sa niečo stane. Nemusí ísť iba o rodičov alebo triedneho učiteľa. Pomôcť môže aj tréner, vychovávateľ, školský psychológ, vedúci krúžku či iný dôveryhodný dospelý, ktorý je nablízku.
Deti si zároveň vopred premýšľajú, kam môžu utiecť, ak sa cítia ohrozené. V stresovej situácii totiž pripravený plán výrazne uľahčuje rozhodovanie.
Hlas je často účinnejší než fyzická sila
Jednou z hlavných zásad kurzu je naučiť deti jasne pomenovať správanie, ktoré im prekáža. Namiesto tichého „Nechaj ma“ sa učia povedať napríklad: „Prestaň ma strkať!“, „Neber mi veci!“ alebo jednoducho hlasné „Stop!“.
Takáto reakcia upozorní okolie, že sa deje niečo nevhodné, a zvyšuje šancu, že si situáciu niekto všimne a zasiahne.
Deti sa učia aj správny obranný postoj. Majú stáť pevne na nohách, ruky držať pred sebou s otvorenými dlaňami a pôsobiť sebavedomo. Cieľom nie je vyvolať bitku, ale ukázať, že sa nedajú ľahko zastrašiť.
Najlepším riešením býva odchod do bezpečia
Počas modelových situácií si deti skúšajú reagovať na nadávky, vydieranie aj slovné provokácie. Po dôraznom odmietnutí sa učia čo najskôr odísť na bezpečné miesto a následne všetko oznámiť dospelému.
Odborníci zdôrazňujú, že útek nie je prejavom slabosti. Práve naopak – ak sa dá konfliktu vyhnúť, ide o najbezpečnejšie riešenie.
Rovnako dôležité je vedieť, že šikanátor môže pri odchode pokračovať vo vyhrážkach alebo urážkach. To však neznamená, že ich skutočne uskutoční. Dieťa by si podobné správanie nemalo nechávať pre seba.
Šikanu nemá riešiť dieťa samo
Ak sa šikanovanie opakuje alebo prerastá do fyzických útokov, dieťa by nikdy nemalo zostať na riešenie samo. Je potrebné zapojiť rodičov, školu a podľa potreby aj školského psychológa alebo ďalších odborníkov.
Veľký význam majú aj spolužiaci. Nemusia sa púšťať do konfliktu, často stačí privolať učiteľa alebo neskôr potvrdiť, čo sa stalo. Aj takáto pomoc môže prispieť k zastaveniu šikany.
Sebaobrana sa začína zdravými hranicami
Odborníci sa zhodujú, že deti by sa mali už od útleho veku učiť, že majú právo povedať „nie“, ozvať sa pri nevhodnom správaní a požiadať o pomoc. Práve tieto zručnosti môžu výrazne znížiť riziko, že sa stanú dlhodobými obeťami šikany.
Najdôležitejším odkazom podobných kurzov preto nie je naučiť deti bojovať. Ich cieľom je posilniť sebavedomie, schopnosť rozpoznať nevhodné správanie a vedieť správne reagovať. Práve v tom sa totiž začína skutočná sebaobrana.
