V polovici 20. storočia bola lobotómia považovaná za moderný medicínsky postup, ktorý mal pomáhať pacientom s vážnymi psychickými ochoreniami. Dnes ju odborníci označujú za jednu z najkontroverznejších kapitol dejín psychiatrie. Hoci niektorým pacientom priniesla krátkodobé upokojenie, mnohým zanechala trvalé poškodenie osobnosti, emócií či schopnosti normálne fungovať.
Jedným z najznámejších prípadov je príbeh Howarda Dullyho, ktorý podstúpil lobotómiu ako 12-ročný chlapec, hoci podľa neskorších zistení netrpel vážnou psychickou chorobou.
Video k téme lobotómie:
Ako vznikla lobotómia?
Začiatky tejto metódy siahajú do Portugalska. V roku 1935 vykonal portugalský neurológ Egas Moniz prvé operácie mozgu s cieľom liečiť duševné poruchy.
Moniz vychádzal z teórie, že niektoré psychické ochorenia súvisia s chybnými nervovými spojeniami v čelných lalokoch mozgu. Predpokladal, že ich prerušenie môže zmierniť príznaky ochorenia. Pôvodne tento zákrok nazval leucotómia, neskôr sa rozšíril názov lobotómia.
V tom období boli psychiatrické liečebne preplnené pacientmi a možnosti liečby boli veľmi obmedzené. Neexistovali moderné antipsychotiká ani dnešné terapeutické postupy. Lekári preto hľadali nové riešenia pre pacientov s ťažkou schizofréniou, psychózami, depresiami či silnou agresivitou.
Nobelova cena za metódu, ktorá neskôr vyvolala kritiku
Prvé výsledky lobotómie boli hodnotené rozporuplne. Niektorí pacienti boli po zákroku pokojnejší alebo menej úzkostní. U mnohých sa však objavili vážne vedľajšie následky – apatia, strata emócií, zhoršenie intelektu či zmena osobnosti.
Napriek tomu získal Egas Moniz v roku 1949 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu za prínos pri liečbe určitých psychických ochorení. V tom období bola lobotómia v mnohých krajinách považovaná za významný pokrok psychiatrie.
Walter Freeman a „ľadové šidlo“
Najznámejším propagátorom lobotómie v Spojených štátoch sa stal Walter Freeman. Hoci nebol neurochirurg, zákrok aktívne propagoval a snažil sa ho zjednodušiť tak, aby sa dal vykonávať rýchlejšie aj mimo klasických operačných sál.
Pôvodná operácia vyžadovala chirurgický zákrok do lebky, anestéziu a neurochirurga. Freeman preto vyvinul takzvanú transorbitálnu lobotómiu.
Pri tejto metóde bol pacient najprv uvedený do bezvedomia pomocou elektrošokov. Následne lekár zaviedol tenký kovový nástroj cez očnicu do oblasti čelného laloku mozgu a pohybom do strán prerušil nervové spojenia.
Pre podobnosť nástroja s kuchynským šidlom sa neskôr začalo hovoriť aj o „metóde ľadového šidla“.
Freeman vykonal počas života približne 2 500 lobotómií v rôznych štátoch USA a zákrok verejne predvádzal ďalším lekárom.
Pacientmi boli aj ženy, homosexuáli či deti
Lobotómia sa používala najmä pri pacientoch s vážnymi psychickými diagnózami, no v praxi boli indikácie často veľmi široké.
Medzi pacientmi sa objavovali ženy označované za hysterické, agresívne alebo emocionálne nestabilné. Vtedajšia psychiatria navyše pracovala s diagnózami a spoločenskými predstavami, ktoré sú dnes považované za nesprávne či diskriminačné.
Operácie podstúpili aj homosexuáli, keďže homosexualita bola v tom čase oficiálne vedená ako psychická porucha.
Známy je aj prípad Howarda Dullyho, ktorého Walter Freeman operoval v roku 1960 ako 12-ročného chlapca. Podľa zdravotných záznamov sa u neho spomínala vzdorovitosť a problémové správanie, nie vážna psychická choroba.
Howard Dully neskôr uviedol, že o zákroku dlhé roky takmer nič nevedel. Až v dospelosti získal prístup k svojej zdravotnej dokumentácii. Svoj príbeh neskôr opísal v dokumente pre NPR aj v autobiografii.
Prečo lobotómia postupne zmizla?
Už v 50. rokoch začala časť lekárov lobotómiu kritizovať. Výsledky totiž často nezodpovedali očakávaniam a mnohí pacienti zostávali po zákroku trvalo poškodení.
Zásadný zlom prišiel po objavení Chlorpromazine v roku 1952. Išlo o prvé účinné antipsychotikum, ktoré umožnilo liečiť viaceré psychické ochorenia pomocou liekov namiesto chirurgických zásahov do mozgu.
V nasledujúcich rokoch záujem o lobotómiu rýchlo klesal.
Walter Freeman pokračoval v operáciách až do roku 1967. V tom roku zomrela po zákroku pacientka Helen Mortensenová na krvácanie do mozgu. Po tomto prípade mu nemocnice zakázali ďalšie operácie.
Temná kapitola dejín medicíny
Egas Moniz zomrel v roku 1955. Nobelovu cenu mu nikdy neodobrali, hoci pohľad na lobotómiu sa v priebehu desaťročí výrazne zmenil.
Dnes je tento zákrok vnímaný ako varovanie pred obdobiami, keď medicína prekročila hranice bezpečnej a etickej liečby. Historici zároveň upozorňujú, že lobotómia vznikla v čase, keď psychiatria mala len minimum možností, ako pomôcť pacientom s ťažkými duševnými ochoreniami.
Práve preto zostáva lobotómia jednou z najdiskutovanejších a najtemnejších kapitol modernej medicíny.
