Starnutiu sa nevyhne nikto. Ide o prirodzený a veľmi zložitý biologický proces, počas ktorého sa v bunkách a tkanivách postupne hromadia rôzne poškodenia. Organizmus ich síce dokáže opravovať, no s pribúdajúcim vekom už jeho regeneračné mechanizmy nemusia pracovať tak rýchlo a účinne ako v mladosti. Jednotliví ľudia navyše nestarnú rovnakým tempom. Kým u niekoho sa zmeny prejavia pomerne skoro, iný môže mať aj vo vyššom veku prekvapivo dobrú telesnú kondíciu a výkonný mozog.
Pozrite si video Koniec starnutia: Ako veda začala opravovať človeka:
Čo sa deje s telom počas starnutia?
Starnutie neprebieha iba navonok. Vrásky, šedivé vlasy či pigmentové škvrny sú síce jeho najviditeľnejšími prejavmi, no podstatne viac zmien sa odohráva vnútri organizmu. Postupne sa môžu meniť vlastnosti tkanív, činnosť orgánov, fyzická výkonnosť aj niektoré rozumové schopnosti.
Z biologického hľadiska ide o celoživotný proces. Jeho základy možno hľadať už vo veľmi ranom vývine organizmu, hoci prejavy, ktoré si bežne spájame so starobou, sa objavujú až oveľa neskôr.
Odborné zdroje opisujú starnutie ako postupné hromadenie štrukturálnych a funkčných zmien v organizme. S pribúdajúcim časom sa môže znižovať schopnosť tela zachovávať vnútornú rovnováhu, opravovať poškodenia a reagovať na záťaž. Neznamená to však, že všetky orgány začnú zlyhávať naraz alebo že u každého človeka nastanú rovnaké zmeny v rovnakom veku.
Mladý organizmus sa zvyčajne regeneruje rýchlejšie
V detstve a mladosti dokáže telo mnohé poškodené alebo odumreté bunky nahrádzať pomerne rýchlo. Regeneračné mechanizmy sú spravidla účinnejšie a organizmus sa ľahšie zotavuje po chorobe, úraze či väčšej fyzickej námahe.
S pribúdajúcim vekom sa však schopnosť niektorých tkanív obnovovať sa postupne znižuje. Bunky môžu pomalšie reagovať na poškodenie, niektoré sa prestanú deliť a v organizme sa môžu hromadiť takzvané senescentné bunky. Tie síce zostávajú živé, ale už sa ďalej nedelia a môžu ovplyvňovať svoje okolie prostredníctvom látok, ktoré uvoľňujú.
Na starnutí sa podieľajú aj zmeny genetického materiálu, skracovanie telomér, poruchy bunkového metabolizmu, zmeny v činnosti mitochondrií, chronický zápal či zhoršovanie schopnosti organizmu udržiavať správne poskladané a funkčné bielkoviny. Starnutie preto nemožno vysvetliť jedinou príčinou. Je výsledkom množstva navzájom prepojených procesov.
Každý človek starne iným tempom
Kalendárny vek hovorí iba o tom, koľko rokov uplynulo od narodenia. Biologický vek sa snaží vyjadriť, v akom stave sa v skutočnosti nachádzajú bunky, orgány a celý organizmus. Dvaja rovnako starí ľudia preto môžu mať výrazne odlišnú kondíciu, zdravotný stav aj výkonnosť mozgu.
Rýchlosť starnutia ovplyvňuje genetická výbava, životné prostredie, prekonané ochorenia, kvalita stravy, pohyb, spánok, fajčenie, konzumácia alkoholu, psychická záťaž aj sociálne podmienky. Významnú úlohu môže zohrávať tiež prístup k zdravotnej starostlivosti.
Rozdiely medzi ľuďmi môžu byť veľmi výrazné, nemožno však jednoducho povedať, že celý organizmus konkrétneho človeka je presne o určitý počet rokov mladší. Jednotlivé orgány a telesné systémy totiž nemusia starnúť rovnakou rýchlosťou.
Kto sú takzvaní superstarnúci ľudia
Vedci skúmajú aj skupinu ľudí označovaných ako „superagers“, teda voľne preložené superstarnúci. Najčastejšie ide o ľudí vo vyššom veku, ktorí si zachovali mimoriadne dobrú pamäť a ďalšie poznávacie schopnosti. V niektorých testoch dosahujú výsledky porovnateľné s podstatne mladšími ľuďmi.
Výskumy zároveň naznačujú, že určité oblasti ich mozgu môžu vykazovať menšie známky úbytku než u bežných rovesníkov. To však neznamená, že ich mozog je vo všetkých ohľadoch totožný s mozgom človeka mladšieho o niekoľko desaťročí. Pojem sa vzťahuje predovšetkým na zachovanie pamäti, funkcie niektorých mozgových oblastí a celkovej duševnej výkonnosti.
Vedci sa snažia zistiť, či za tým stojí najmä genetika, životný štýl, kvalitné medziľudské vzťahy, pravidelný pohyb alebo kombinácia viacerých okolností. Výsledky by v budúcnosti mohli pomôcť lepšie pochopiť, ako čo najdlhšie udržať zdravie mozgu.
S vekom sa môže znižovať telesná výška
Mnohí ľudia sú v starobe o niekoľko centimetrov nižší ako v mladosti. Zmenšovanie výšky však neprebieha u každého rovnako a nedá sa tvrdiť, že každý človek medzi 30. a 70. rokom stratí presne päť centimetrov.
K poklesu výšky prispieva stenčovanie medzistavcových platničiek, zmeny držania tela, úbytok svalovej hmoty a v niektorých prípadoch aj rednutie kostí. Výraznejšiu stratu výšky môžu spôsobovať zlomeniny stavcov pri osteoporóze. Ak sa človek v pomerne krátkom čase nápadne zmenší, mal by sa o tom poradiť s lekárom.
Svalová hmota a sila začínajú s vekom prirodzene ubúdať, najmä ak človek nemá dostatok pohybu. Tento proces sa označuje ako sarkopénia. Pravidelný silový tréning, primeraný príjem bielkovín a aktívny spôsob života však môžu úbytok svalstva výrazne spomaliť.
Regenerácia a hojenie môžu trvať dlhšie
Nie všetky bunky sa počas života obnovujú rovnakým spôsobom. Niektoré tkanivá, napríklad pokožka či výstelka čreva, sa priebežne obnovujú. Iné bunky majú obmedzenú schopnosť delenia a niektoré môžu v tele pretrvávať celé desaťročia.
S vekom sa môžu meniť bunkové membrány, komunikácia medzi bunkami aj spôsob, akým bunky prijímajú živiny a vyrábajú energiu. Zároveň sa môže znižovať účinnosť imunitných a regeneračných mechanizmov. Preto sa rany u starších ľudí často hoja pomalšie a návrat do kondície po chorobe alebo operácii môže trvať dlhšie.
Neplatí však, že všetky bunky v tele nevyhnutne a rovnomerne odumierajú. Presnejšie je povedať, že organizmus postupne stráca časť svojej rezervnej kapacity a horšie zvláda niektoré druhy záťaže.
Prečo sa nos a uši môžu zdať väčšie
Nos ani uši v dospelosti nerastú rovnakým spôsobom ako v detstve. Ich vzhľad sa však s vekom môže meniť. Na vine sú zmeny chrupavky a spojivového tkaniva, pôsobenie gravitácie, strata pružnosti kože a ochabovanie mäkkých tkanív.
Ušné lalôčiky sa môžu predlžovať a špička nosa môže mierne klesnúť. Nos a uši preto niekedy pôsobia väčšie alebo dlhšie než v mladosti. Nejde však jednoducho o nepretržitý rast kostí či chrupavky.
Najviditeľnejšie zmeny sa odohrávajú na pokožke
Starnutie si väčšina ľudí všimne najskôr na tvári. Postupne sa objavujú jemné linky a vrásky, ktoré bývajú najvýraznejšie v okolí očí a úst či na čele. Pokožka stráca časť pružnosti, môže ochabovať a vytvárať záhyby, najmä na tvári, krku a ramenách.
S pribúdajúcim vekom sa stenčuje pokožka aj jej hlbšie vrstvy. Klesá množstvo kolagénu a elastínu, teda látok, ktoré jej pomáhajú zachovávať pevnosť a pružnosť. Mazové a potné žľazy môžu pracovať menej aktívne, a preto býva staršia pokožka suchšia, citlivejšia a zadržiava menej vlhkosti.
K jej starnutiu významne prispieva aj dlhodobé pôsobenie ultrafialového žiarenia. Slnečné lúče urýchľujú tvorbu vrások, znižovanie pružnosti a vznik pigmentových škvŕn. Takzvané starecké škvrny preto nesúvisia iba s vekom, ale predovšetkým s rokmi nahromadeného vystavovania pokožky slnku.
Starnutie sa nedá zastaviť, jeho priebeh však možno ovplyvniť
Žiadny spôsob života nedokáže prirodzené starnutie úplne zastaviť. Mnohé každodenné návyky však môžu pomôcť dlhšie zachovať telesnú aj duševnú výkonnosť. Dôležitý je pravidelný pohyb vrátane posilňovania, pestrá strava, dostatočný spánok, ochrana pokožky pred slnkom a vyhýbanie sa fajčeniu.
Význam majú aj preventívne prehliadky, liečba vysokého krvného tlaku či cukrovky, udržiavanie zdravej telesnej hmotnosti, duševná aktivita a kvalitné sociálne vzťahy. Cieľom pritom nie je zastaviť čas, ale predĺžiť obdobie života, počas ktorého človek zostáva zdravý, sebestačný a aktívny.
