Rozhovor nie je iba obyčajnou výmenou informácií. O tom, ako sa počas neho cítime a aký dojem v nás druhý človek zanechá, rozhodujú aj pozornosť, tón hlasu, schopnosť počúvať či rešpektovanie osobného priestoru. Významnú úlohu zohrávajú dokonca krátke prestávky a nenápadné gestá. Práve tieto drobnosti často ukážu, či je konverzácia príjemná, alebo sa pri nej cítime neisto a pod tlakom.
Niektorí ľudia sa domnievajú, že spoločnosť si získajú množstvom slov, vtipnými poznámkami či neustálym predvádzaním svojich vedomostí. Dobrá konverzácia však nie je súťažou o to, kto bude hovoriť najdlhšie, najhlasnejšie alebo najpohotovejšie. Obľúbení ľudia často vynikajú práve tým, že dokážu vytvoriť priestor aj pre ostatných.
Ako prirodzene vstúpiť do rozhovoru?
Začiatok rozhovoru môže pôsobiť ako bezvýznamná maličkosť, no často ovplyvní celý jeho ďalší priebeh. Ak sa pripájame k skupine, ktorá sa už rozpráva, nemusíme sa usilovať prehovoriť čo najrýchlejšie. Oveľa lepšie je chvíľu počúvať, pochopiť tému a počkať na vhodný okamih.
Náhle prerušenie rozhovoru alebo okamžitá snaha presmerovať pozornosť na seba môžu pôsobiť rušivo. Prirodzenejším vstupom je očný kontakt, mierny úsmev a krátka veta nadväzujúca na to, čo práve zaznelo. Pomôcť môžu napríklad slová: „To, čo hovoríte, ma zaujalo,“ alebo jednoduchá otázka: „Môžem sa pridať?“
Takýto spôsob naznačuje, že človek vníma ostatných a nesnaží sa rozhovor ovládnuť. Najpríjemnejšie zvyčajne pôsobia ľudia, ktorí sa dokážu zapojiť nenútene a bez potreby okamžite na seba strhnúť všetku pozornosť.
Naozaj počúvať je dôležitejšie než pripraviť si dokonalú odpoveď
Do spoločnosti často vstupujeme s presvedčením, že musíme byť zaujímaví, vtipní a pohotoví. Počas rozprávania druhého človeka si preto v duchu pripravujeme vlastnú odpoveď, hľadáme vhodnú poznámku alebo rozmýšľame, čím zaplníme prípadné ticho.
Navonok môže rozhovor plynúť bez prestávky, no napriek tomu mu môže chýbať skutočný záujem. Ak sa priveľmi sústredíme na to, čo povieme ako ďalšie, ľahko nám unikne podstata toho, čo sa nám druhý človek snaží oznámiť.
Skutočné počúvanie znamená venovať pozornosť nielen samotným slovám, ale aj tónu hlasu, tempu reči a jemným náznakom. Niekedy človek povie krátku vetu, no spôsob, akým ju vysloví, prezradí oveľa viac. Citlivý poslucháč dokáže tieto signály zachytiť a reagovať na to, čo skutočne zaznelo, nie iba na vlastnú vopred pripravenú myšlienku.
V čase, keď mnohí ľudia cítia potrebu odpovedať okamžite, môže úprimné počúvanie pôsobiť veľmi príjemne. Druhý človek vďaka nemu získava pocit, že jeho slová majú význam a že nemusí bojovať o pozornosť.
Krátke ticho nemusí znamenať nepríjemný okamih
Ticho patrí medzi najviac podceňované súčasti rozhovoru. Mnohí sa ho zľaknú a pokúšajú sa ho okamžite vyplniť ďalšou otázkou, poznámkou alebo zbytočným dodatkom. Krátka prestávka však nemusí znamenať, že sa konverzácia pokazila alebo že si účastníci nemajú čo povedať.
Naopak, pauza môže rozhovoru dodať pokojnejší a prirodzenejší rytmus. Poskytuje čas na premyslenie odpovede a umožňuje, aby povedané slová skutočne dozneli. Človek, ktorý dokáže chvíľu mlčať bez viditeľnej nervozity, môže pôsobiť vyrovnane a sebaisto.
Nemusí okamžite odvrátiť zrak, začať sa hrať s telefónom ani narýchlo meniť tému. Stačí zachovať pokoj, prívetivý výraz a nechať druhého, aby dokončil svoju myšlienku. Schopnosť zniesť niekoľko sekúnd ticha môže v spoločnosti urobiť silnejší dojem než dokonale vybrané oblečenie či vopred pripravená vtipná poznámka.
Neskákať do reči je prejavom rešpektu
Prerušovanie druhých ľudí sa niekedy ospravedlňuje nadšením, temperamentom alebo tým, že sa účastníci rozhovoru dobre poznajú. Aj keď nemusí byť vždy úmyselne nezdvorilé, ľahko môže vyznieť ako netrpezlivosť alebo nezáujem o názor druhého.
Rozhovor nie je pretek, v ktorom vyhráva ten, kto sa dostane k slovu ako prvý. Nemusíme dokazovať, že pointu poznáme skôr, než ju druhý človek vysloví. Rovnako nie je potrebné okamžite povedať každú myšlienku, ktorá nám napadne.
Nechať človeka dohovoriť býva oveľa kultivovanejšie než akokoľvek duchaplná reakcia. Platí to aj vtedy, keď už tušíme, kam jeho rozprávanie smeruje, alebo máme pocit, že naša poznámka by práve teraz všetkých pobavila.
O kvalite konverzácie často viac vypovedá priestor, ktorý poskytneme ostatným, než množstvo vlastných slov. Väčšina myšlienok pokojne počká niekoľko sekúnd. Ak medzičasom zabudneme, čo sme chceli povedať, pravdepodobne to pre rozhovor nebolo až také zásadné.
Nesnažte sa za každú cenu pôsobiť múdro
Potreba neustále dokazovať svoje vedomosti môže mať opačný účinok, než človek očakáva. Ak niekto pri každej príležitosti opravuje druhých, používa zbytočne komplikované výrazy alebo mení každú tému na ukážku vlastných znalostí, môže pôsobiť povýšenecky.
To neznamená, že by sme mali svoje vedomosti skrývať. Dôležitý je spôsob, akým ich do rozhovoru prinášame. Oveľa príjemnejšie pôsobí človek, ktorý niečo doplní bez zosmiešňovania ostatných a dokáže priznať aj to, že odpoveď nepozná.
Skutočná sebaistota nepotrebuje neustále dokazovanie. Človek, ktorý sa cíti dobre sám so sebou, nemusí mať posledné slovo v každej debate ani opravovať každú nepresnosť, ktorá nemá pre rozhovor podstatný význam.
Aj z rozhovoru treba vedieť odísť
Každá konverzácia má svoj prirodzený začiatok aj koniec. Napriek tomu mnohí zostávajú v rozhovore dlhšie, než im je príjemné. Obávajú sa, že odchod bude pôsobiť chladne, nezdvorilo alebo ako prejav nezáujmu.
Ukončiť rozhovor sa však dá jednoducho a slušne. Stačí napríklad povedať: „Bolo mi potešením, rada vás opäť uvidím,“ prípadne: „Ďakujem za príjemný rozhovor.“ Krátka veta, úsmev a pokojný odchod zvyčajne úplne postačia.
Nie je potrebné zdĺhavo vysvetľovať, prečo musíme odísť, ani si vymýšľať komplikovanú výhovorku. Oveľa prirodzenejšie pôsobí stručné a úprimné rozlúčenie. Odísť vo vhodnom okamihu nie je nezdvorilé. Naopak, môže to pomôcť, aby rozhovor zostal v pamäti ako príjemný a nestratil energiu zdĺhavým naťahovaním.
Ľudia si pamätajú predovšetkým pocit
Po večeri plnom stretnutí si málokto vybaví všetky presné vety, ktoré počas jednotlivých rozhovorov zazneli. Konkrétne formulácie časom vyblednú, ale celkový dojem zostáva.
Pamätáme si, či nám bolo v spoločnosti druhého človeka príjemne, či nás nechal dohovoriť a či prejavil úprimný záujem. Všímame si aj to, či rešpektoval náš osobný priestor, či nebol príliš dotieravý a či rozhovor prebiehal bez zbytočného napätia.
Práve tieto nenápadné skúsenosti často rozhodujú o tom, koho si zapamätáme ako sympatického človeka. Najlepšie konverzácie preto nemusia byť tie najhlasnejšie ani najvtipnejšie. Často vznikajú vo chvíli, keď sa nikto neponáhľa, účastníci sa skutočne počúvajú a každý dostane dostatok priestoru.
