Máloktorá žena je so svojím telom úplne spokojná. Jednou z oblastí, ktoré ženám často spôsobujú najväčšie komplexy, sú práve prsia. Najprv sú problémom ich veľkosť – niektoré ženy si myslia, že ich majú príliš malé, iné naopak, že priveľké. No keď už sa s veľkosťou vyrovnáme, čas prináša ďalšiu skúšku: gravitáciu. Postupne nám začne prekážať ich poloha, tvar a to, ako „padli“ nižšie, než by sme chceli. A tak sa ocitáme pred otázkou, či máme prijať prirodzený proces starnutia, alebo vyhľadať pomoc plastického chirurga. Dokáže však estetická operácia naozaj vyriešiť naše problémy, alebo stratíme časť svojej autentickosti?
Dilema prirodzenej ženy
Petra má 35 rokov, dve deti a prsia, ktoré podľa nej stratili svoju krásu. Vždy uprednostňovala prírodný spôsob života – bez zbytočných chemikálií, s úctou k prírode a svojmu telu. „Je zvláštne, že práve ja zvažujem plastiku. Vždy som všetko riešila prirodzene. Lenže keď sa teraz pozriem do zrkadla, cítim smútok,“ priznáva Petra otvorene. Jej prsia, ktoré nikdy neboli veľké, stratili po dvoch tehotenstvách a dojčení svoju pevnosť. „Bez podprsenky sa už neukážem ani doma, cítim sa ako keby mi viseli dve prázdne vrecká,“ opisuje situáciu, ktorú predtým nepoznala.
Podobné trápenie prežíva aj o rok staršia Iveta, ktorá má opačný problém – od mladosti ju trápili veľké prsia, ktoré s každým dieťaťom stále viac klesali. „Mužovi som hneď po prvom kojení povedala, že s tým chcem niečo urobiť. Súhlasil, ale keď konečne nastal vhodný čas, zaváhala som. Vždy som bola za prirodzenosť a plastika je vlastne zásah do môjho presvedčenia,“ zverila sa Iveta so svojím vnútorným konfliktom.
Krása verzus prirodzenosť: môže byť plastika správnou cestou?
Terapeutka Kateřina Kolářová pripomína, že plastická operácia nemusí nutne znamenať stratu autenticity, pokiaľ je to rozhodnutie urobené vedome a nie z tlaku okolia. Podľa nej je dôležité, aby ženy pochopili, že ich telá majú právo starnúť, meniť sa, a že práve tieto zmeny sú prejavom života a materstva. „Mnoho žien však na takéto zmeny nie je pripravených, pretože sa o tom málo hovorí,“ upozorňuje. „Koľké sú zaskočené, že sa ich bruško po pôrode okamžite nevráti do pôvodného stavu? Podobne je to s prsami. O tom, že po dvoch či troch deťoch už nebudú ako predtým, sa veľmi nehovorí, maximálne sa žartuje.“
Podľa Kolářovej by ženy mali byť viac informované a pripravené na prirodzené zmeny svojho tela. Ak však tieto zmeny skutočne negatívne ovplyvňujú psychiku, plastická operácia môže byť správnym rozhodnutím. Dôležité je však vedieť, či to robíme pre seba, alebo len preto, že sa snažíme napodobniť nereálny ideál krásy.
Odborný pohľad: prsia sú symbolom našej kultúry
Jan Měšťák, špičkový plastický chirurg, potvrdzuje, že v otázke ženských pŕs existuje veľká rozmanitosť vnímania. „Niektoré ženy sú spokojné s malými prsiami a cítia sa krásne, iné trápi veľkosť príliš veľkých pŕs, ktoré im spôsobujú psychické aj fyzické problémy už od mladosti,“ vysvetľuje. Dodáva, že prsia sú symbolom krásy najmä v západnej kultúre. V iných častiach sveta sú symbolmi krásy iné časti tela – v Afrike hýždě, v Číne malé chodidlá či v Japonsku dlhý, elegantný krk.
Zaujímavým zistením z jeho praxe je, že spokojnosť pacientok po operácii je rovnaká, či už išlo o zväčšenie, alebo zmenšenie pŕs. Plastická operácia zvyšuje kvalitu života a psychickú pohodu, a to má pre lekára rovnakú hodnotu ako zdravotné dôvody, napríklad úľava chrbtice po zmenšení pŕs. „Raz som dokonca odmietol operovať ženu, ktorá mala podľa mňa dokonalé prsia. Nakoniec sme však urobili malú úpravu, ktorá jej výrazne zlepšila život a náladu. Manžel mi potom ďakoval, že žena je šťastnejšia a ich vzťah sa výrazne zlepšil,“ spomína doktor Měšťák.
Rozhodnutie, ktoré zmení život – ale nie dušu
Marcela, ktorá si nechala zväčšiť prsia pred šiestimi rokmi, radí ženám, aby sa neunáhlili. „Chcela som implantáty od tínedžerského veku, no počkala som, kým to bolo naozaj správne. Chcela som jednoducho nosiť pekné šaty, cítiť sa dobre sama pre seba,“ opisuje svoj príbeh. Je spokojná, pretože jej implantáty vyzerajú prirodzene a dokonca ani jej manžel či okolie nepoznajú, že podstúpila zákrok. Marcela svoje rozhodnutie prirovnala k rozhodnutiu mať dieťa – musí byť správne načasované a vedomé.
Je dôležité, aby ženy o plastickej operácii neuvažovali ako o čarovnom riešení všetkých životných problémov. Podľa terapeutky Kolářovej je nevyhnutné najskôr skúsiť prijať vlastné telo, vysporiadať sa s prirodzenými zmenami, a až potom – ak to cítime ako nutné – zvážiť zásah plastického chirurga.
A čo na to okolie?
Marcela priznáva, že s operáciou nikdy nemala problém, ale ani ju zbytočne nezdôrazňovala. „Rodičia boli trochu skeptickí kvôli cene, ale časom pochopili, že je to moje telo a moja voľba,“ hovorí s úsmevom. „A nakoniec sú všetci spokojní.“
Nakoniec platí, že každá žena by si mala vypočuť svoj vnútorný hlas, rozhodnúť sa sama za seba, nezávisle od vonkajších vplyvov a očakávaní spoločnosti. Pretože šťastie a spokojnosť s vlastným telom vychádzajú z nášho vnútra – či už s pomocou chirurga, alebo bez neho.
