V decembri 1963 sa sedemnásťročný Randy Gardner zo San Diega rozhodol pre nezvyčajný školský projekt. Spolu so spolužiakmi chcel zistiť, čo sa stane s človekom pri dlhodobom nedostatku spánku a ako dlho dokáže zostať bdelý. Experiment sa napokon zapísal do dejín výskumu spánku a meno mladého študenta sa dostalo do celého sveta.
Gardner nebol lekár ani profesionálny vedec. Išlo o stredoškoláka, ktorý sa spolu s kamarátmi Bruceom McAllisterom a Joeom Marcianom Jr. rozhodol vytvoriť projekt na školskú vedeckú súťaž. Pôvodne pritom vôbec nechceli skúmať spánok. Zaujímali sa o paranormálne javy, no keď zistili, že vybavenie potrebné na taký výskum je príliš drahé, zvolili jednoduchší experiment.
Krátky dokument o prípade Randyho Gardnera zverejnil aj kanál Guinness World Records:
Ako experiment prebiehal?
Randy Gardner začal experiment 28. decembra 1963. Jeho úlohou bolo zostať čo najdlhšie hore bez klasického spánku. Kamaráti ho neustále sledovali, aby náhodou nezaspal.
Počas bdenia sa snažil udržiavať aktívny. Hral basketbal, chodil na prechádzky, rozprával sa s ľuďmi a počúval hudbu. Konzumoval aj kofeínové nápoje vrátane Coca-Coly, no podľa neskorších vyjadrení nešlo o extrémne dávky stimulantov.
Správa o experimente sa rýchlo rozšírila a začali sa oň zaujímať odborníci. K Gardnerovi sa pridal doktor William Dement zo Stanford University, ktorý sa neskôr stal jednou z najvýznamnejších osobností modernej spánkovej medicíny. Do sledovania sa zapojil aj poručík John J. Ross z námornej zdravotníckej služby USA.
Problémy sa objavili už po niekoľkých dňoch
Prvé výraznejšie ťažkosti sa objavili približne po treťom dni bez spánku. Gardner začal mať problémy s koncentráciou, zhoršovala sa mu krátkodobá pamäť a bol podráždený.
S pribúdajúcimi hodinami bdenia sa objavili ďalšie komplikácie:
- problémy s rečou
- výpadky pozornosti
- dezorientácia
- halucinácie
- zmeny nálad
- krátkodobé poruchy pamäti
Jedným z najznámejších momentov experimentu bol test odpočítavania po siedmich od čísla sto. Gardner sa zastavil pri čísle 65, pretože zabudol, čo práve robí.
Lekárov však zároveň prekvapilo, že niektoré schopnosti zostávali relatívne zachované. Gardner dokázal hrať pinball, rozpoznávať predmety či vykonávať základné motorické úkony aj po mnohých dňoch bez spánku.
Svetový rekord
Experiment sa skončil 8. januára 1964. Randy Gardner zostal bdelý celkovo 264 hodín a približne 25 minút, teda viac než 11 dní.
V tom čase išlo o najznámejší zdokumentovaný prípad dobrovoľnej spánkovej deprivácie človeka pod dohľadom odborníkov.
Po ukončení experimentu Gardner zaspal. Podľa dostupných záznamov spal približne 14 hodín. Po prebudení bol stále unavený, no lekári nezaznamenali trvalé neurologické poškodenie.
Neskôr absolvoval ešte niekoľko vyšetrení a podľa odborníkov sa jeho stav postupne vrátil do normálu.
Čo vedci zistili neskôr?
Neskoršie výskumy ukázali, že človek pravdepodobne nedokáže zostať úplne bez spánku tak dlho, ako sa kedysi predpokladalo. Pri extrémnej únave totiž mozog prechádza do takzvaných mikrospánkov.
Počas nich sa niektoré časti mozgu na veľmi krátky čas „vypnú“, hoci človek môže mať otvorené oči a pôsobiť bdelým dojmom. Tieto krátke epizódy môžu trvať len niekoľko sekúnd.
Vedci sa preto dnes domnievajú, že aj Gardner počas posledných dní experimentu pravdepodobne zažíval mikrospánky, hoci si ich vôbec nemusel uvedomovať.
Rekordy v nespavosti už Guinness neeviduje
Organizácia Guinness World Records v roku 1997 prestala prijímať rekordy týkajúce sa spánkovej deprivácie. Dôvodom boli obavy o zdravie účastníkov.
Dlhodobý nedostatok spánku totiž môže vážne poškodiť psychické aj fyzické zdravie. Spája sa so zvýšeným rizikom:
- depresie
- úzkostí
- vysokého krvného tlaku
- srdcovo-cievnych ochorení
- oslabenej imunity
- problémov s pamäťou a koncentráciou
V extrémnych prípadoch môže spánková deprivácia viesť k psychotickým stavom alebo vážnym nehodám spôsobeným mikrospánkom.
Mal experiment následky?
Randy Gardner v neskorších rozhovoroch priznal, že sa po rokoch začal potýkať s nespavosťou. Nikdy sa však vedecky nepotvrdilo, že jeho problémy priamo súviseli s experimentom z roku 1963.
Samotný Gardner si myslel, že medzi nimi môže existovať spojenie, odborníci však nedokázali potvrdiť priamu príčinu.
Gardner zomrel v roku 2024 vo veku 78 rokov.
Prečo je spánok taký dôležitý
Dnes vedci považujú kvalitný spánok za jednu zo základných potrieb ľudského organizmu. Počas spánku mozog spracováva informácie, regeneruje nervový systém a telo opravuje poškodené bunky a tkanivá.
Podľa odporúčaní National Sleep Foundation by dospelý človek mal spať približne sedem až deväť hodín denne.
Prípad Randyho Gardnera tak dodnes slúži ako jeden z najznámejších dôkazov toho, že spánok nie je luxus, ale nevyhnutná biologická potreba.
