Rozprávať sa sám so sebou v kuchyni, pri práci alebo počas osamelej prechádzky môže na prvý pohľad pôsobiť zvláštne. Stačí sa však na tento jav pozrieť bližšie a rýchlo vyjde najavo, že nejde o nič neobvyklé ani znepokojujúce. Súčasná psychológia ukazuje, že tiché či polohlasné monológy nie sú prejavom straty kontaktu s realitou.
Naopak, samovrava úzko súvisí s tým, ako ľudia premýšľajú, riešia problémy a regulujú vlastné emócie. To, čo zvonka vyzerá ako nenápadný osobný zvyk, je v skutočnosti jeden zo základných nástrojov ľudského myslenia.
Od detského mrmlania k vnútornému hlasu
Deti sa so sebou rozprávajú úplne prirodzene. Psychológovia tento jav označujú ako súkromnú reč a považujú ho za kľúčový prvok vývinu myslenia. Dieťa si prostredníctvom slov usporadúva svet, učí sa postupom a zvládaniu nových situácií.
Postupom času sa táto reč presúva dovnútra a mení sa na vnútorný hlas, ktorý väčšina dospelých používa automaticky. U niektorých ľudí sa však časť tohto procesu opäť objavuje navonok – najmä v stresových situáciách, pri intenzívnom sústredení alebo riešení zložitých úloh. Nejde o regres, ale o praktickú skratku, ktorá pomáha rýchlejšie si ujasniť, čo sa práve deje.
Dlhodobé pozorovania ukazujú, že samovrava sa vyskytuje naprieč vekovými skupinami aj typmi osobností. Častejšia býva u detí v procese učenia, u introvertov alebo u ľudí, ktorí trávia viac času osamote. Neznamená slabosť, ale spôsob, akým mozog nahrádza chýbajúci dialóg s okolím.
Sebapovzbudzovanie ako prejav kontroly nad situáciou
Krátke vety typu „zvládnem to“ alebo „teraz sa sústreď“ nie sú prázdnymi motivačnými frázami. Psychologické výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí si takto hovoria, majú často silnejší pocit kontroly nad situáciou a aktívne si budujú sebavedomie.
Podobný princíp využívajú športovci, hudobníci aj ľudia vystupujúci na verejnosti. Samovrava im pomáha znižovať úzkosť, udržiavať pozornosť a rozdeliť náročné úlohy na zvládnuteľné kroky.
Osobitne výrazná je v tvorivých profesiách. Spisovatelia, programátori či dizajnéri často nápady „testujú“ tým, že ich vyslovia nahlas. Vyslovená myšlienka prestáva byť nejasná a dá sa s ňou ďalej pracovať. Psychológia tento proces spája aj s vyššou emočnou inteligenciou – hovorené slovo vytvára odstup, vďaka ktorému dokáže človek svoje myšlienky a emócie vnímať objektívnejšie a racionálnejšie. Samovrava sa tak stáva jednoduchým, no účinným nástrojom sebareflexie.
Keď slová pomáhajú sústrediť sa aj hľadať
Pri bežných praktických činnostiach má samovrava prekvapivo merateľný účinok. Výskumy naznačujú, že ľudia, ktorí pri hľadaní predmetov vyslovujú ich názov nahlas, ich nachádzajú rýchlejšie než tí, ktorí hľadajú len v duchu. Vyslovené slovo spresňuje pozornosť mozgu a pomáha mu filtrovať nepodstatné podnety.
Podobne funguje aj pomenovanie postupu. Vety typu „najprv si uvarím čaj, potom otvorím notebook a začnem pracovať“ pomáhajú zoradiť činnosti do logického sledu a zvyšujú pravdepodobnosť, že ich človek skutočne dokončí. Jazyk tu funguje ako organizačný nástroj.
Psychológovia poukazujú na to, že mozog je neustále aktívny a nepretržite vytvára obrazy či slová. Rozdiel je v tom, či ich nechávame prebiehať len v mysli, alebo im dáme jasnú slovnú podobu. Hovorené slovo pomáha myšlienkam nadobudnúť poriadok a štruktúru. V extrémnom strese alebo pri niektorých duševných poruchách však môže dôjsť k narušeniu tejto rovnováhy, keď sa chaotické a usporiadané procesy miešajú.
Ako urobiť zo samovravy vedomý nástroj
Samovrava nemusí zostať len automatickým zvykom. Dá sa cielene využiť ako pomoc v každodennom živote aj v záťažových situáciách.
Sebapovzbudzovanie
Používajte krátke, pokojné vety, ktoré vás podporia a upokoja.
Napríklad: „Toto som už zvládol.“ alebo „Stačí jeden krok.“
Sebariadenie
Pomenúvajte si postup nahlas alebo v duchu, najmä pri neprehľadných úlohách.
Napríklad: „Najprv odpíšem na e-maily, potom sa pustím do prezentácie.“
Reflexia bez sebaobviňovania
Popíšte, čo sa stalo a prečo vás to zasiahlo, bez zbytočnej kritiky.
Napríklad: „Bolo to nepríjemné, lebo som očakával inú reakciu.“
Ak sa vám nehodí hovoriť nahlas, samovravu možno presunúť do vnútorného dialógu, krátkych poznámok alebo písania. Niektorým ľuďom pomáhajú aj drobnosti, ktoré „zamestnajú ústa“, napríklad dúšok vody či žuvačka.
Keď emócie dostanú slová
Samovrava má výrazný vplyv aj na emócie. Tie najsilnejšie bývajú často nejasné a zahlcujúce. Keď ich však človek pomenuje, začnú sa meniť. Veta typu „som nahnevaný, lebo to bolo nespravodlivé“ dáva pocitom štruktúru a vytvára priestor na ich spracovanie.
Psychologické poznatky zároveň ukazujú, že ľudia, ktorí k sebe hovoria pokojne a vecne, sa po záťaži zotavujú rýchlejšie. Súcitná samovrava dokáže znižovať úzkosť, hanbu aj sebaobviňovanie, pomáha regulovať správanie a lepšie zvládať osobné výzvy. Slová, ktoré používame smerom k sebe, často presne odrážajú náš vzťah k vlastnej osobe.
Kedy je namieste zbystriť pozornosť
Pre väčšinu ľudí je samovrava úplne bežná a neškodná. Sama o sebe nie je príznakom duševného ochorenia a vyskytuje sa u detí aj dospelých. Opatrnosť je na mieste vtedy, ak je dlhodobo negatívna, plná sebekritiky a nevedie k riešeniam. Takýto vzorec môže posilňovať úzkosť, nízke sebavedomie alebo depresívne stavy.
Dôležité je tiež rozlišovať medzi bežnou samovravou a psychotickými prejavmi. Zdravá samovrava je vedomá a pod kontrolou. Ak človek reaguje na hlasy, ktoré vníma ako cudzie a neovládateľné, môže ísť o halucinácie a v takom prípade je potrebná odborná pomoc.
