Chcelo by sa napísať, že hláška z titulku je okrídlená. Až na to, že je vlastne dosť prízemná a drnká v nás ženách na naozaj temné struny. Tie rozohrávajú tému napĺňania potrieb, nastavenie si hraníc a predovšetkým tému sebalásky. Je to jednoducho vzťahová alchýmia… Na návod, ako z posluhovania partnerovi a deťom (ale aj šéfovi, rodičom…) von, sme sa preto spýtali lektorky ženských tém Lucie Harnošovej, ktorej vyšla kniha Alchýmie sebalásky.
Nie som vaša slúžka!“ Túto vyčítavú vetu presunutú cez zaťaté zuby som počúvala doma od svojej mamy. A teraz ju na svoj údiv počúvam zo svojich úst. Príklad medzigeneračného prenosu?
To viete že áno! Z rodiny a celkovo zo spoločnosti preberáme vzorce a presvedčenia, a to tie pozitívne aj negatívne. To, čo sme ako deti zažili vo svojej primárnej rodine, si nesieme v mysli ako kód. Také cédečko, kde je obsiahnuté všetko: ako sa muži správajú k ženám a naopak, ako sa oslavujú ktoré sviatky, ako spolu v rodine komunikujeme… Koľko dnes už dospelých žien si v detstve opakovalo: „Len nech raz nie som taká ako mama!“ A často sa stal opak pravdou…
Tak teda rovno otázka: Čo s tým? A ako tento prenos stopnúť a neposielať túto tému ďalším generáciám?
Naše mamičky aj babičky robili to najlepšie, čo v danom čase vedeli. A to najlepšie sa nám snažili aj odovzdať. To, čo im pred desiatkami rokov vyhovovalo a bolo im to prirodzené. Na nás potom je krôčik po krôčiku si v sebe uvedomiť, ktoré „podedené“ vzorce nám ešte slúžia. Ktoré si vo svojom živote ponechať chceme a ktoré chceme nadobro odovzdať, rozpustiť. A vytvoriť si nové. Aby ste vo svojom živote nefungovali na „autopilota“, ale rozhodovali sa vedome. A super kľúčom na to je byť všímavá k sebe, k svojim pocitom, myšlienkam, presvedčeniam.
Niekedy si hovorím, že manžel moju vetu „nie som tvoja/vaša slúžka“ vôbec nevníma.
Muži majú problém pochopiť, že my ženy, ich partnerky, to chceme mať inak. Že chceme mať dostatok času a priestoru na svoje túžby a potešenie. Oni totiž často vyrastali v rodine, kde za nich všetko robila ich mamička a pripadá im také nastavenie prirodzené. Takže aj tu je to niekedy pre ženy výzva – zmeniť zabehnuté fungovanie a nastaviť si novú komunikáciu.
Pokračujte na ďalšej strane
U detí si potom vôbec nie som istá, či posolstvo tej hlášky vlastne chápu…
Deti veľmi dobre cítia energiu a náladu, ktoré sú za slovami. Čítajú aj gestá a reč tela. Takže v závislosti od veku, ak neporozumie pojmu „slúžka“, tak ten odpor, nechuť alebo strach za tým vnímajú určite.
Vykrikujem „nie som vaša slúžka“ a pri tom nahnevane upratujem rozhádzané veci. To asi nie je dobre, že?
U malých detí prebieha učenie najviac pozorovaním. A tak pokiaľ sa síce na niečo sťažujete, ale niečo iné robíte, bude dieťa nielen zmätené, ale hlavne sa bude orientovať skôr podľa toho, čo robíte. Takže vám môže pekne nastaviť zrkadlo – ak vy sama nerešpektujete svoje hranice, nemôžete čakať, že ich bude rešpektovať okolie. Aj s deťmi je dobré komunikovať priamo a so vzájomným rešpektom. Ešte by som k tomuto spomenula, že nájdeme ženy, ktoré síce tými „slúžkami“ nechcú byť, ale stále o tom len hovoria. Neurobia patričné kroky na nápravu. A vlastne sa samy tej role neustále štylizujú.
Keď sme ako malé deti túžili po láske, uznaní a ocenení, tak sa aj v dospelosti snažíme zavďačiť, len aby sme v očiach dotyčného boli „tie dobré dievčatá“ a okolie nás milovalo. Často na seba tiež kladieme príliš veľké nároky, naháňame sa za dokonalosťou, ktorá neexistuje. Samy seba staviame na poslednú koľaj a na „až“: až budú deti väčšie, až bude viac času, peňazí… Lenže rozdanie sa pre všetko a pre všetkých ešte nikdy žiadnu šťastnú ženu neurobilo!
Mne na tom domácom alebo rodinnom posluhovaní tiež vadí, že nie je ocenené. Spoločnosťou, rodinou, nieto finančne.
To skutočne nie je. Bolo spočítané, že odmena pre ženu starajúcu sa o domácnosť a deti by čítala miliónové čiastky – a vôbec sa tomu nedivím. Ale tu sa vedľa témy nastavenia hraníc a kapacity, toho, čo môžem robiť ja a čo zorganizujú a zariadia ďalší členovia rodiny, ukazuje dôležitú tému vzťahu k sebe. Čakám stále ocenenie zvonku, a preto to celé robím? Aby ma pochválili? Z pocitu nedostatku, túžby po prijatí? Tam je liekom láska k sebe a ocenenie seba samej. Pokiaľ sa toto naučíte, nebudete ocenenie zvonku vyžadovať. A napodiv ho bude pravdepodobne prichádzať oveľa viac ako doteraz. Skúste si napríklad každý deň zapísať alebo aj s kamarátkou navzájom zdieľať, na čo ste dnes hrdá, za čo som vďačná a po čom túžite.
Muža asi tieto témy a nastavenia toľko netrápia. Čím to je? Vychovávame stále synov inak ako dcéry?
Áno, muži väčšinou nie sú zväzovaní podobnými myšlienkami. Ale majú aj svoje výzvy, ktoré so sebahodnotou a sebaprijatím súvisia. Avšak hranice si väčšinou strážiť vedia. Sú od prírody tí, ktorí idú do akcie a nezdráhajú sa vydobyť si vo svete miesto, ktoré im patrí. Stúpnuť si za seba a svoje potreby.
Žeby ženy „od prírody“ niečo také nevedeli?
Domnievam sa, že v ženách pretrvávajú niektoré veci, ktoré sa odohrávali po dlhé stáročia a sú v nás hlboko zakorenené. Vrátane obrovského utláčania žien, ku ktorému tu historicky dochádzalo. Súvisí s tým ale aj naša potreba neustálej kontroly a túžby po dokonalosti. Veľakrát sme presvedčené, že nikto neurobí danú činnosť lepšie ako my. Z toho dôvodu sme neustále pod tlakom, a v neustálom kolotoči, nezostáva čas, priestor ani energia na dosýtenie vlastných potrieb.
Máte nejaký tip, čo s tým?
Uvedomte si, že delegovať a povedať si o pomoc nie je prejavom vášho zlyhania, ale vašej sily. Veľmi odporúčajú knihu Robí menej od Kate Northrup, ktorá sa do detailu venuje princípom fungovania ženského time-managementu. Tipy a techniky v nej uvedené sa osvedčili desaťtisícom žien po celom svete. Búrajú totiž mnohé tabu. Napríklad od žien skutočne nemôže nikto čakať konštantný výkon po celý mesiac. Sme totiž cyklické rovnako ako dianie v prírode.
Čo keď už sme naokolie navykli na to, že posluhujeme? Neriskujeme pri vzbure dusno, poťažmo aj vzťahy?
Celé je to o komunikácii. Vedieť si asertívne, v pokoji povedať, čo máte na srdci, čo vás ťaží. Že sa nemôžete stále rozdávať na úkor seba samej. Úprimne vysvetliť, ako sa cítite. Že ste na pokraji síl, že sa z vášho života vytratil nielen elán, ale aj radosť a chuť. A keď to riešite zavčas, ani na pokraji síl byť nemusíte. Bohužiaľ ja sa stretávam so ženami, ktoré k skutočnej zmene reálne vykročia, až sa začnú naozaj rúcať.
Pokračujte na ďalšej strane
Máte skúsenosť, že ľudia okolo potom žene vyjdú viac v ústrety?
Som presvedčená, že každý muž či dieťa chce mať usmievavú partnerku, mamičku, ktorá má naplnené svoje potreby a s radosťou a vedome s nimi trávi čas. Nie takú, ktorá večer čo večer padá vyčerpaním do postele s obavami, čo všetko musí ďalší deň zvládnuť.
No, viete, pre mňa to znie veľmi idealisticky.
Iste, ak máte v rodine nastavenú určitú mieru servisu, ktorý ostatným zaisťujete, a náhle to odmietnete ďalej robiť, budete možno čeliť nevôli. Pokiaľ ale máte silné PREČO – a tým ste vy sama a vaše dobré bytie, máte skutočný dôvod si za svojím rozhodnutím stáť. Zmena je možná vždy a niekedy prebehne ľahšie, než očakávame. Veľmi odporúčam nedávať si dopredu zbytočné limity. Ak chcete zmenu, pustite sa postupnými krokmi do toho.
Aké bývajú najčastejšie prekážky na tejto ceste? Napríklad môj osobný strach je, že keď začnem uprednostňovať seba, nebude ma okolie mať rado.
Tieto strachy sú veľmi nepríjemné, pretože vedú k obavám o vlastné bezpečie. Predtým, keď vás komunita vylúčila, mohlo to znamenať sociálnu izoláciu, ale aj núdzu o jedlo, prostriedky, v dávnych dobách dokonca istú smrť. Sú to existenčné strachy, ktoré v sebe máme veľmi hlboko. Tu opäť skvele poslúži uvedomenie a súčasné uznanie týchto strachov, plus ich pochopenie.
Tiež sa bojím, že keď sa budem starať takto o seba, budem niekomu ubližovať, budem sebecká. Akoby obetovať sa bolo jednoduchšie…
Toto môže byť výsledkom presvedčenia typu „starať sa len o seba je sebecké“. Začalo to možno už na pieskovisku, keď vám mamička hovorila, aby ste neboli taká sebecká a rozdelila sa o svoje formičky s iným dieťaťom. Pod nálepkou „slušného vychovania“ bolo mnoho z nás vedených k uprednostňovaniu cudzích záujmov pred svojimi. Teraz sme ale dospelí a je čas, aby sme sa postavili do svojej sily!
Kde vziať tú silu „postaviť sa do svojej sily“?
Kedy začnete denne venovať viac pozornosti tomu, čo sa vo vás odohráva a čo je pre vás dôležité, čo potrebujete, začnú sa diať veci. Tieto čiastkové úspechy a zmeny môžu byť veľkou motiváciou k pokračovaniu po ceste sebalásky. To môže postupne aj vašu myseľ presvedčiť o tom, že ak ste vy sama vyživená a dosýtená, máte z čoho dávať ostatným. A to v úplne inej kvalite, než keď ste unavená a nespokojná. Ja som presvedčená, že rešpektujúca komunikácia a téma hraníc, emócií a vzťahu k sebe by sa mala vyučovať bežne na školách. A je veľmi dobre, že sa to postupne už začína diať.
Pokračujte na ďalšej strane
Ako prestať ostatným posluhovať
Možno ste si práve uvedomili, že máte k posluhovaniu partnerovi alebo deťom nebezpečne blízko. Skvelé! Aké by teraz mali byť prvé kroky, kadiaľ z toho von?
Krok 1
Uvedomte si automatické myšlienky, vzorce a pocity. Všímajte si počas dňa toho, kedy vám v mysli naskakujú neprospešné vety ako „Všetko len kazím“ a „Ešte toho dnes musím toľko stihnúť“. Ďalej pocity nedostatočnosti, kedy samého seba kritizujete alebo sa za niečo trestáte, výčitky a podobne.
Krok 2
Prepíšte nevyhovujúci vzorec. Je fajn, že ste ho vystopovali. Namiesto kritiky teraz hlavne zvoľte láskavosť k sebe – pochváľte sa za to, čo už sa vám podarilo, doprajte si zastavenie a naplnenie vašich aktuálnych potrieb.
Krok 3
Zvládajte emócie. Môže prichádzať strach, úzkosť, hnev. Je dobré zistiť, čo bolo ich spúšťačom. Ak vás dieťa napríklad otázkami alebo pomalým obliekaním dostáva do pocitu časovej tiesne, môže prísť zlosť. Čo ho spôsobilo? Nerada chodíte neskoro – prečo? A takto sa opäť môžete dostať až k schéme dobrého dievčatka. Odlupujte jednoducho šupky jednu po druhej, choďte za emóciámi, pozerajte sa k jej zdroju.
Zdroj: maminka.cz
