Od dávnych dôb až po súčasnosť ľudia vymýšľali rozličné spôsoby, ako sa rozlúčiť s tými, ktorí odišli z tohto sveta. Medzi najznámejšie a najčastejšie využívané formy poslednej rozlúčky patria kremácia a tradičný pohreb do zeme. Oba spôsoby sa postupom času stali prirodzenou súčasťou našej kultúry, no mnohí stále presne nevedia, ako proces kremácie prebieha a čo sa vlastne deje s ľudským telom.
Rodiny zosnulých sa pri rozhodovaní o spôsobe poslednej rozlúčky obvykle držia tradícií, náboženského presvedčenia alebo poslednej vôle zomretého. Dôležitú úlohu však zohráva aj nedostatok informácií či rozličné mýty, ktoré o kremácii kolujú. Ľudia si napríklad často myslia, že pri spaľovaní ľudské telo priamo “zhorí na popol”, podobne ako drevo v ohni. Túto mylnú predstavu sa rozhodol vyvrátiť britský lekár menom Karan Rajan, ktorý na základe odborných poznatkov vysvetlil skutočný priebeh kremácie.
Podľa Rajana samotný proces spaľovania ľudských pozostatkov neznamená, že sa telo len tak jednoducho zmení na popol. V peci síce zhorí väčšina mäkkých tkanív, no kostrový systém ostáva do veľkej miery neporušený. Po skončení spaľovania zostanú v krematóriu najmä vysušené úlomky kostí, ktoré vôbec nepripomínajú jemný popol, aký si väčšina z nás predstavuje v súvislosti s urnou.
Práve tu prichádza na rad zariadenie nazývané kremulátor. V podstate ide o stroj, ktorý tieto úlomky kostí spracuje na prášok – čiže na popol, s akým sa bežne stretávame pri rozlúčkach. Kremulátor pracuje na princípe vysokorýchlostného mletia, ktoré zvyšky kostí rozdrví až do podoby jemného prachu. Ľudské pozostatky teda v konečnom dôsledku nejestvujú v podobe “popola”, kým neprejdú týmto mechanickým procesom.
Mnohých ľudí Rajanovo vysvetlenie zaskočilo. Niektorí totiž roky verili, že v okamihu, keď sa rakva ocitne v peci, výsledkom je čistý popol pripomínajúci ten z dreveného uhlia či z kachlí. Keď zistili, že v skutočnosti ide o rozdrvené fragmenty kostí, viacerým sa táto predstava nepozdávala. Na internete sa dokonca objavili komentáre, kde ľudia po vypočutí lekárových slov tvrdili, že radšej zvolia pochovanie do zeme. Jeden z diskutujúcich výstižne poznamenal: „A toto je dôvod, prečo sa nechám pochovať, priatelia! Nikto ma nebude dávať do mixéra, nie som smoothie.“
Tieto reakcie poukazujú na to, aké dôležité je poznať skutočné fakty a technologické súvislosti, ktoré sa viažu k zvolenému spôsobu poslednej rozlúčky. Kremácia má vo svete dlhoročnú tradíciu a pre mnohých ľudí je predstavou dôstojného odchodu, napríklad aj z hľadiska ekológie či jednoduchosti spracovania telesných pozostatkov. Tradičný pohreb do zeme však naďalej ostáva populárny, či už z náboženských dôvodov, alebo kvôli osobným preferenciám.
Konečné rozhodnutie je zvyčajne na najbližšej rodine či poverenej osobe, ktorá musí vyriešiť nielen praktické aspekty obradu, ale aj citové a psychologické dôsledky. Niektorí ľudia sa prikláňajú ku kremácii, pretože si myslia, že takýto spôsob je finančne menej náročný a v mnohých prípadoch logisticky jednoduchší. Iným zase záleží na tom, aby mohli blízkeho zosnulého navštíviť na tradičnom mieste posledného odpočinku, akým je hrobové miesto na cintoríne.
Osveta o kremácii a jej priebehu je preto veľmi dôležitá. Rodiny by mali mať dostatok informácií, aby sa mohli fundovane rozhodnúť, ktorý typ rozlúčky zodpovedá ich hodnotám a potrebám. Tým sa vyhýbajú zbytočným nedorozumeniam či nepríjemným prekvapeniam. Pravda o procese kremácie môže mnohých prekvapiť, no zároveň umožňuje hlbšie pochopiť, ako sa nakladá s našimi blízkymi počas poslednej cesty.
Napokon, nech si už človek zvolí kremáciu alebo tradičný pohreb, dôležité je, aby spomienka na zosnulého pretrvala v našich srdciach. Či už odpočívame v urne, alebo v hrobe, najpodstatnejší je úctivý prístup k pamiatke toho, kto tu s nami žil. To, čo sa stane s telom, je do veľkej miery vecou rodinnej či osobnej voľby, kým samotné puto a spomienky pretrvávajú aj bez ohľadu na fyzickú prítomnosť.
Slová britského lekára Karana Rajana nám preto môžu poslúžiť ako cenný zdroj informácií, ktorý pomáha zmeniť dlhodobo zaužívané predstavy o kremácii. Hoci je pre mnohých ľudí predstava tzv. “mixéra na kosti” šokujúca, práve táto technológia zaručuje, že prach zosnulého sa stane spomienkou, ktorú si môžeme uctiť v urne. Na druhej strane pochovanie do zeme ostáva nemenej významným a často aj tradičným spôsobom rozlúčky, kde má rodina možnosť vytvoriť fyzické miesto pietneho spomínania.
