V posledných rokoch sa čoraz častejšie hovorí o pojme vyhýbavá citová väzba (anglicky avoidant attachment). Najčastejšie sa spomína v súvislosti s partnerskými vzťahmi, kde dokáže spôsobiť množstvo nedorozumení a bolesti. Čo však tento pojem v skutočnosti znamená a prečo sa niektorí ľudia boja aj tých najlepších vzťahov?
Keď sa všetko zdá dokonalé… a zrazu ticho
Možno to poznáte. Spoznáte niekoho, s kým si rozumiete, prežijete spolu krásne chvíle, cítite vzájomnú náklonnosť a zdá sa, že medzi vami vzniká niečo výnimočné. No potom sa stane niečo nečakané – druhá strana sa začne vzďaľovať. Prestane písať, menej komunikuje a vy neviete, čo ste urobili zle.
Mnohí v tej chvíli začnú hľadať chybu v sebe. Analyzujú každé slovo, každú situáciu, snažia sa pochopiť, čo pokazili. Pravda však často nie je na vašej strane. Je možné, že ste narazili na človeka, ktorý má vyhýbavý typ väzby – teda problém vytvárať a udržiavať hlboké vzťahy.
Čo je vyhýbavá citová väzba?
Ľudia s vyhýbavou väzbou majú silnú potrebu nezávislosti. Na prvý pohľad pôsobia sebestačne, často aj chladne, akoby nikoho nepotrebovali. V skutočnosti však ide o obranný mechanizmus, ktorý ich chráni pred sklamaním, odmietnutím či stratou kontroly nad vlastným životom.
Na začiatku vzťahu môžu pôsobiť otvorene, priateľsky a dokonca veľmi starostlivo. Prejavujú city, túžia po pozornosti, zaujímajú sa o druhého človeka. No vo chvíli, keď sa vzťah začne prehlbovať a objaví sa možnosť záväzku, nastúpi strach zo straty slobody. Vtedy sa uzavrú, začnú sa vyhýbať intímnym rozhovorom, kontaktu – a nakoniec sa stiahnu úplne.
Prečo sa to deje: korene siahajú do detstva
Psychológovia sa zhodujú, že vyhýbavá väzba vzniká najčastejšie v detstve – ako dôsledok vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Ak dieťa vyrastá v prostredí, kde:
- rodič znevažuje jeho pocity
- nereaguje na jeho potreby
- odmieta fyzický kontakt
- kričí, keď plače
- alebo mu neprejavuje lásku
dieťa si postupne vytvára presvedčenie, že na svet je samo. Učí sa spoliehať výlučne na seba a svoje emócie potláča, pretože verí, že ich aj tak nikto neprijme.
Podľa amerického prieskumu má až 20 % dospelých ľudí vyhýbavý typ citovej väzby – teda istú formu obáv z blízkosti.
Ako sa to prejavuje v dospelosti
Dospelí s týmto typom väzby majú často nízke sebavedomie, problémy s dôverou a strach z odmietnutia. Vyhýbajú sa emocionálnej blízkosti aj fyzickému kontaktu. Ich vnútorné presvedčenie znie: „Ak sa príliš otvorím, niekto ma zraní.“
Paradoxne to vedie k tomu, že utečú aj z fungujúcich vzťahov. Nie preto, že by partnerovi neverili alebo ho nemilovali, ale preto, že majú strach z opustenia. Radšej odídu prví – aby sa vyhli bolesti, ktorú by podľa ich predstáv spôsobilo odmietnutie zo strany partnera.
Dá sa vyhýbavej väzby zbaviť?
Dobrou správou je, že zmena je možná. Nie je to však jednoduchý proces. Bez pomoci odborníka sa dá len ťažko prelomiť vzorec správania, ktorý sa budoval celé roky.
Psychológovia odporúčajú najmä kognitívno-behaviorálnu terapiu, ktorá pomáha uvedomiť si a preformulovať myšlienkové vzorce spojené so strachom z blízkosti. Účinná môže byť aj expozičná terapia, pri ktorej sa človek postupne učí zvládať situácie, ktoré v ňom vyvolávajú úzkosť.
V závažnejších prípadoch sa využíva aj farmakologická liečba – napríklad lieky na úzkosť alebo depresiu, ktoré môžu dočasne stabilizovať psychický stav a uľahčiť prácu na sebe.
Krok k zdravému vzťahu
Zbaviť sa vyhýbavej väzby znamená naučiť sa znovu dôverovať – sebe aj druhým. Ide o proces, ktorý si vyžaduje čas, trpezlivosť a často aj podporu psychológa.
Prvým krokom je uvedomenie, že problém existuje. Len tak sa dá postupne otvoriť druhým a prestať utekať pred blízkosťou, ktorá v skutočnosti nie je hrozbou, ale základom skutočného partnerského šťastia.
