Premýšľali ste niekedy nad tým, čo sa s nami deje v tej krátkej chvíli, keď zomierame? Či je smrť ako rýchle zhasnutie svetla, alebo skôr ako pomalé vyhasínanie, ktoré si ešte stihneme uvedomovať? Najnovšie zistenia vedcov naznačujú, že realita je omnoho desivejšia, než by väčšina z nás chcela poznať.
Výskumný tím z univerzity v New Yorku sa rozhodol pozrieť na smrť trochu inak – cez vedomie človeka. A podľa výsledkov sa zdá, že vedomie po smrti nezmizne okamžite. Istý čas môže zostať aktívne aj vtedy, keď srdce už nebije.
Smrť nie je okamih, ale proces
Zjednodušene si často hovoríme, že človek zomrie vo chvíli, keď sa zastaví srdce. Lekári však čoraz častejšie upozorňujú, že smrť nie je jednorazová udalosť, ale proces. A práve v tomto procese môže byť vedomie ešte chvíľu prítomné.
Podľa výskumu, ktorý viedol doktor Sam Parnia, vedomie človeka môže istý čas fungovať aj po tom, čo srdce prestane pumpovať krv. Zosnulý (alebo skôr klinicky mŕtvy) človek môže vnímať, čo sa deje okolo neho – dokonca si podľa zistení uvedomuje, že je mŕtvy.
Niektorí ľudia opisujú tento stav tak, akoby boli uväznení vo vlastnom tele, ktoré už nevedia ovládať. Telo prestáva reagovať, ale „ja“ vnútri ešte chvíľu existuje. A práve to je na týchto zisteniach tak mrazivé.
Mozog odumiera pomalšie ako srdce
Kým srdce sa môže zastaviť prakticky zo sekundy na sekundu, mozog má svoju vlastnú dynamiku. Neodumrie presne v tom istom momente – ešte chvíľu v ňom môže prebiehať aktivita.
Lekári to označujú ako prvú fázu smrti. Srdce už netlčie, krv neprúdi, ale mozgové bunky ešte úplne nezanikli. V tejto fáze môže mozog stále spracúvať určité podnety – napríklad zvuky alebo fragmenty rozhovorov.
A práve tu sa dostávame k tomu najdesivejšiemu: človek, ktorý z lekárskeho pohľadu už zomrel, môže mať ešte istý čas zachované vedomie.
Ako to vieme? Prehovorili tí, čo „sa vrátili“
Výskum stál na výpovediach ľudí, ktorí prežili zástavu srdca a lekárom sa ich podarilo oživiť. Z medicínskeho hľadiska boli istý čas „mŕtvi“ – ich srdce nebilo, no po úspešnej resuscitácii sa vrátili späť do života.
Práve oni opisovali svoje zážitky z tohto prechodného stavu. Mnohí z nich tvrdili, že presne vedeli, čo sa okolo nich počas oživovania dialo.
- Pamätali si rozhovory lekárov,
- vedeli, kto čo povedal,
- v niektorých prípadoch dokonca opísali aj vizuálne detaily z miestnosti, v ktorej ležali, hoci podľa zdravotnej dokumentácie v tom čase nevykazovali známky života.
Tieto skúsenosti vedcom naznačujú, že vedomie môže istý čas pretrvávať aj po klinickej smrti – teda po zastavení srdca.
Pocit uväznenia vo vlastnom tele
Niektorí z opýtaných opisovali svoje pocity natoľko plasticky, že pri ich čítaní človeku naskočí husia koža.
Hovorili o tom, že sa cítili ako uväznení vo vlastnom tele – načúvali tomu, čo sa deje, vnímali chaos okolo seba, kroky a hlasy, no nedokázali nijako zareagovať. Nemohli otvoriť oči, pohnúť rukou, zakričať.
Všetko prebiehalo „len vnútri“ – akoby sa ich vedomie odpojilo od tela, ale stále bolo prítomné v priestore, kde sa ich telo nachádzalo.
Informácia, ktorú by mnohí radšej nepočuli
Keď sa povie „smrť“, mnohým ľuďom sa vynorí predstava tmy, ničoty, alebo naopak prechodu do svetla – čohosi, čo je úplne mimo reality, ktorú poznáme. Myšlienka, že krátko po smrti vieme, čo sa s nami deje, a uvedomujeme si, že zomierame, pôsobí omnoho desivejšie a nepríjemnejšie.
Vedci týmto výskumom neodpovedali na otázku, čo sa deje s človekom po definitívnej smrti. Ukázali však, že bezprostredne po zástave srdca sa vedomie úplne nestratí. A už len táto predstava stačí na to, aby v nás vyvolala hlboký nepokoj.
To, čo vedci zistili, je skôr varovný pohľad do zákulisia smrti než utešujúca predstava. Aj preto mnohí hovoria, že toto je typ informácie, ktorú by možno ani nechceli vedieť.
