Pocit, že detstvo trvalo veľmi dlho, zatiaľ čo dospelosť ubieha rýchlym tempom, je bežný jav. Vedecké výskumy potvrdzujú, že hoci fyzikálny čas plynie rovnakou rýchlosťou celý život, subjektívne ho prežívame odlišne. Súvisí to s tým, ako náš mozog spracúva informácie, vytvára spomienky a reaguje na nové podnety.
Video: ilustračný materiál k téme vnímania času
Čas objektívne nemení rýchlosť – mení sa náš mozog a spôsob spracovania podnetov
Psychológia a neuroveda už roky upozorňujú, že človek nevníma čas ako presný fyzikálny údaj. To, čo prežívame ako „dlhý“ alebo „krátky“ čas, závisí od:
- množstva nových informácií
- intenzity zážitkov a emócií
- miery pozornosti
- toho, koľko detailov sa nám uloží do pamäte
Objektívny čas je rovnaký, no subjektívny čas je výsledkom mentálnych procesov.
Prečo sa detstvo zdá dlhé? Veľké množstvo nových zážitkov = hustejšia pamäť
Detstvo je obdobím, v ktorom sa človek stretáva s množstvom nových situácií. Prebieha učenie sa základných zručností, poznávanie sveta, budovanie sociálnych vzťahov. Všetko je nové a intenzívne.
Mozog ukladá nové podnety detailnejšie, pretože sú preň významné a ešte ich nepozná. To spôsobuje:
- viac spomienok na jednotku času
- bohatšiu sieť zážitkov
- pocit, že obdobie trvalo dlho
Ide o vedecky potvrdený mechanizmus súvisiaci s procesmi dlhodobej pamäte.
Ako dospelosť „zrýchľuje“: rutina vytvára menej výrazných spomienok
Po dosiahnutí dospelosti sa život mnohých ľudí stáva stabilnejším a predvídateľnejším. Rutina však spôsobuje, že:
- udalosti sú si podobné
- vzniká menej nových spomienok, ktoré by sa od seba jasne líšili
- mozog ukladá menej detailov
Keď sa spätne zamyslíme nad obdobím plným rutiny, javí sa ako krátke, pretože v pamäti nezanechalo dostatok odlišných bodov, podľa ktorých by sme ho dokázali vnímať ako dlhé.
Toto je dobre zdokumentovaný jav v psychológii retrospektívneho vnímania času.
Deti skutočne vnímajú krátke časové úseky inak než dospelí
Výskumy vo vývinovej psychológii dokazujú, že malé deti nadhodnocujú dĺžku krátkych intervalov. Súvisí to najmä s tým, že:
- ich pozornosť je menej stabilná
- nervová sústava ešte nie je plne vyvinutá
- ich vnútorný časový odhad nie je presný
Až približne medzi 8. a 10. rokom sa presnosť odhadu času približuje dospelým hodnotám. Tento fakt je vedecky podložený experimentálnymi štúdiami.
Spomienky sú základom subjektívneho vnímania času
Odborníci zdôrazňujú, že náš pocit rýchlosti času je úzko spätý s pamäťou. Vedecké poznatky jednoznačne ukazujú:
- viac nových a výrazných udalostí → subjektívne dlhší čas
- menej nových podnetov a opakovanie → subjektívne kratší čas
Tento mechanizmus sa potvrdil opakovane v štúdiách o retrospektívnom hodnotení času.
Dá sa subjektívne spomaliť prežívanie času?
Áno, ale fyzikálny čas nezmeníme. Môžeme však vplývať na to, ako dlhé sa nám budú zdať určité životné obdobia. Vedecky podložené spôsoby zahŕňajú:
- vystavovať sa novým situáciám
- učiť sa nové zručnosti
- meniť prostredie alebo denné návyky
- sústrediť pozornosť na prítomnosť (mindfulness)
- všímať si detaily a aktívne zapájať zmysly
Všetky tieto stratégie zvyšujú počet uložených spomienok – a tým subjektívne „predlžujú“ čas.
Zhrnutie
✔ Výskumy potvrdzujú, že pocit zrýchľovania času je psychologický fenomén, nie fyzikálny.
✔ Na subjektívne vnímanie času vplýva najmä množstvo nových podnetov a kvalita spomienok.
✔ Deti a dospelí vnímajú čas inak kvôli rozdielom vo vývine mozgu a spracovaní informácií.
✔ Rutina skracuje subjektívny čas, nové zážitky ho predlžujú — čo je vedecky overený mechanizmus.
