Keď prejdete hranice maďarského mestečka Szentkirályszabadja, prostredie sa radikálne zmení. Hladká asfaltová cesta postupne mizne pod vrstvou spadnutého lístia, prerastá ju hustá vegetácia a spoza stromov sa náhle vynárajú sivé panelové budovy. Prázdne okenné otvory, polorozpadnuté detské ihriská a hrdzavé hojdačky evokujú atmosféru ako vystrihnutú z katastrofického filmu. Nie nadarmo sa tomuto miestu hovorí „maďarský Černobyľ“. Nejde však o rádioaktívnu zónu, ale o opustený sovietsky vojenský komplex, kde život zhasol už pred viac ako tromi desaťročiami.
Dnes je Szentkirályszabadja magnetom pre dobrodruhov, milovníkov postapokalyptických scenérií, nadšencov airsoftu a najmä pre takzvaných urbexerov, ľudí, ktorí objavujú a dokumentujú zabudnuté a nedostupné miesta.
Nahliadnite do maďarského „Černobyľu“ na vlastné oči
Ak vás atmosféra Szentkirályszabadje zaujala, môžete si ju bližšie pozrieť v nasledujúcom videu. Zábery dokonale zachytávajú jedinečnú a zároveň strašidelnú atmosféru opusteného mesta, ktoré bolo kedysi výkladnou skriňou sovietskeho spôsobu života a dnes ho pomaly pohlcuje príroda.
Pozrite si video z opustených sovietskych kasární v Szentkirályszabadji
Sovietsky raj oddelený od okolitého sveta
V 60. rokoch minulého storočia sa v blízkosti maďarského mesta Veszprém začal rodiť zvláštny svet. Sovietska armáda tu vybudovala celkom samostatné mestečko, v ktorom mohlo žiť až sedemtisíc ľudí – vojakov aj ich rodinných príslušníkov.
„Bolo to ako štát v štáte. Za plotom ste našli všetko, čo ste potrebovali k životu: školy, škôlky, obchodné domy, kino, divadlo, nemocnicu, reštaurácie, ale aj športoviská. Vonkajší svet akoby vôbec neexistoval,“ spomína na atmosféru jeden z bývalých obyvateľov komplexu v rozhovore pre maďarské médiá.
Život v tomto meste bol pre bežných Maďarov tabu. Vstupovať mohli len civilní zamestnanci, ktorí tam pracovali napríklad ako učitelia či zdravotnícky personál. Vojakom bol naopak prísne zakázaný voľný pohyb mimo areálu, výnimku mali len dôstojníci a osoby s osobitným povolením. „Robili všetko preto, aby nám nechýbal vonkajší svet a aby sme po ňom netúžili,“ hovorí s dávkou irónie bývalý sovietsky vojak v rozhovore, ktorý mapuje opustenú architektúru z čias totalitných režimov v Európe.
Luxus s príchuťou izolácie
Vtedajšie sovietske kasárne boli na tú dobu veľmi nadštandardné. Obyvatelia mali k dispozícii moderné panelové domy, dobre vybavenú nemocnicu, knižnicu, dokonca aj vonkajšie letné kino. Nechýbala ani farma so zvieratami, vlastný mäsokombinát či vínne pivnice. „Všetkého bolo dosť, niektoré maďarské mestá nám dokonca závideli,“ spomína s nostalgiou ďalší pamätník.
Hoci bol život pod neustálym dozorom a prísnou disciplínou, medzi sovietskymi obyvateľmi a miestnymi Maďarmi vznikali neoficiálne kontakty. Vymieňali sa najmä alkohol, cigarety či západná elektronika, ktoré boli vzácnym tovarom pre obe strany.
Tichý zánik jedného sveta
Pád Sovietskeho zväzu na začiatku 90. rokov znamenal aj koniec tohto izolovaného mestečka. Na rozdiel od skutočného Černobyľa, neprebehla tu žiadna náhla evakuácia. Obyvatelia mali dostatok času zbaliť si svoj majetok a pokojne opustiť priestory.
„Každý si vzal, čo sa dalo odniesť. Preto tu dnes nenájdete žiadne hračky, cennosti ani osobné veci. Všetko, čo malo aspoň trochu hodnoty, je dávno preč,“ opisuje miestny sprievodca.
Posledné sovietske jednotky opustili kasárne v roku 1990. Maďarské úrady ešte chvíľu strážili toto miesto, no od roku 1996 ho definitívne nechali napospas osudu. Potom nastala divoká vlna rabovania, pri ktorej zmizli okná, dvere, elektrické káble a dokonca aj kovové zábradlia.
Návrat prírody a ticho, ktoré rozpráva príbehy
Dnes je Szentkirályszabadja miestom, kde sa príroda neúprosne vracia späť na svoje územie. Stromy vyrastajú priamo z panelákov, múry obrastajú brečtanom a asfaltové cesty miznú pod zeleným kobercom rastlín.
V bývalej škôlke dodnes môžete na stenách vidieť vyblednuté detské maľby, v opustenom divadle zas prelietajú netopiere medzi hromadami pneumatík a odpadkov. Chodbami sa rozlieha ticho, ktoré narúšajú len výkriky vtákov či občasné kroky dobrodruhov a airsoftových nadšencov.
„Navštíviť toto miesto je neopísateľný zážitok. Môžete cítiť históriu, ktorá doslova preniká cez každú trhlinu v múroch,“ hovorí muž, ktorý sa venuje urbexu už niekoľko rokov.
Príroda však nekompromisne pokračuje v tom, čo začala. Miesto, ktoré kedysi pulzovalo životom a bolo pýchou sovietskej éry, sa dnes mení na divoký zelený labyrint. Minulosť pomaly mizne pod hustou vrstvou vegetácie a prachom zabudnutia, no ešte stále má čo rozprávať tým, ktorí ju chcú počúvať.
