Šarmantný, odvážny, inteligentný, a predovšetkým bezhranične verný kráľovi – tak sa do dejín literatúry zapísal legendárny Gaskonec d’Artagnan, hlavný hrdina nesmrteľného románu Alexandra Dumasa Traja mušketieri. Hoci milióny ľudí poznajú túto postavu ako produkt fantázie francúzskeho spisovateľa, málokto vie, že jej predobrazom bol skutočný šľachtic z juhozápadného Francúzska – Charles de Batz de Castelmore.
Od historickej postavy k románovému hrdinovi
„História je len klinec, na ktorý vešiam svoje príbehy,“ tvrdil Alexandre Dumas na obranu svojich diel, keď mu kritici vyčítali nepresnosti a voľné zaobchádzanie s faktmi. Pri tvorbe románu Traja mušketieri sa priznal, že čerpal z knihy takmer zabudnutého autora Gatiena de Courtilza de Sandrasa, nazvanej Pamäti pána d’Artagnana, ktorá vyšla už v roku 1700 v Amsterdame. Táto kniha bola považovaná skôr za literárny brak, keďže Sandras sa s d’Artagnanom nikdy nestretol. To však Dumasovi vôbec neprekážalo – fascinujúci život Gaskonca sa rozhodol prerozprávať po svojom a vytvoril nesmrteľný príbeh plný dobrodružstva a intríg.
Pozrite si trailer k novému filmu Traja mušketieri: D’Artagnan z roku 2023:
Trailer filmu Traja mušketieri: D’Artagnan (2023)
Skromné začiatky vo francúzskej Gaskoni
Presný dátum narodenia Charlesa de Batza de Castelmore ostáva dodnes tajomstvom. Historici sa však zhodujú, že to bolo niekedy medzi rokmi 1611 až 1615. Charles vyrastal vo vidieckom kamennom dome, ktorý dodnes stojí v malej obci Lupiac v juhozápadnom Francúzsku. Narodil sa do chudobnej šľachtickej rodiny so šiestimi súrodencami a jeho rodný kraj v prvej polovici 17. storočia sužovali hladomory, epidémie a bieda. Mladí muži mali jedinú možnosť, ako uniknúť osudu – odísť do Paríža a skúsiť šťastie vo vojenskej kariére.
Takto aj mladý Charles, ktorému chýbal majetok aj perspektíva, odišiel do Paríža. V skutočnosti však nepricestoval na chudom koni ani so starým rodinným mečom – jeho otec totiž zomrel dávno pred jeho odchodom. A románový pán de Tréville, v skutočnosti pán de Troisville, velil elitným mušketierom až od roku 1634, teda oveľa neskôr než je uvedené v slávnom príbehu.
Elitný mušketier v službách kardinála
V hlavnom meste prijal meno podľa starobylého šľachtického rodu svojej matky, Francoise de Montesquiou d’Artagnan. Po absolvovaní vojenského výcviku sa stal príslušníkom Mušketierskej jazdeckej gardy. Táto elitná jednotka si síce potrpela na svoju exkluzivitu, no ich skutočné motto bolo ďaleko drsnejšie než romantická fráza o jednote a priateľstve. Znel totiž: „Quo ruit et lethum“ – teda „Kam dopadnú, prinášajú smrť“.
V Paríži si mušketieri užívali výnimočné postavenie – namiesto kasární bývali v súkromných bytoch, predovšetkým vo štvrti Saint-Germain-des-Prés, odkiaľ mali blízko ku kráľovskému sídlu Louvre. Mušketieri boli známi ako výbušní a arogantní bojovníci, ktorí neváhali tasit meč aj pri najmenšej urážke. Duel s gardistami kardinála Richelieua bol však prakticky nemožný – kto by totiž porušil kráľovský zákaz súbojov medzi šľachtou, riskoval smrť. D’Artagnanovu kariéru tak neformoval Richelieu, ale jeho nástupca – kardinál Mazarin, ktorý z finančných dôvodov mušketierov v roku 1643 rozpustil.
Muž najtajnejších úloh Mazarina a kráľa
D’Artagnan mal v tom čase približne 30 rokov a hrozilo, že ostane bez práce. Schopného a lojálneho muža si však rýchlo všimol práve Mazarin. D’Artagnan sa stal jeho osobným dôverníkom a pravou rukou. V službách kardinála plnil tie najcitlivejšie úlohy – doručoval tajné správy, vykonával špionáž, podnikal riskantné misie po celom Francúzsku, pričom neraz nasadzoval vlastný život.
Počas povstania Frondy v roku 1648 sa výrazne preslávil, keď úspešne sprevádzal mladého kráľa Ľudovíta XIV., jeho matku a Mazarina z obliehaného Paríža na bezpečný zámok Saint-Germain-en-Laye. Kráľ Ľudovít mu túto odvahu nikdy nezabudol a po skončení nepokojov v roku 1657 obnovil elitnú jednotku mušketierov, pričom d’Artagnana povýšil do hodnosti podporučíka.
Delikátne misie a nudný život guvernéra
Najchúlostivejšou úlohou kariéry d’Artagnana bolo zatknutie vplyvného ministra financií Nicolasa Fouqueta, ktorý zneužil svoju moc a peniaze kráľovstva použil na extravagantnú prestavbu svojho sídla vo Vaux. V roku 1661 ho na kráľov príkaz d’Artagnan zatkol a jeho majetok bol použitý na zveľadenie Versailles.
V roku 1671 ho kráľ poveril zatknutím vojvodu Antoina de Lauzun, ktorý sa zaplietol do nevhodného vzťahu s kráľovou sesternicou. Po úspešnom splnení úlohy získal d’Artagnan prestížnu pozíciu guvernéra Lille, no civilná správa mesta ho nudila. Po ôsmich mesiacoch sa vrátil do služby a vyrazil do vojenskej akcie pri obliehaní Maastrichtu.
Posledný boj legendy
V roku 1673 mal d’Artagnan okolo 60 rokov, no napriek veku sa osobne zapojil do krvavého obliehania Maastrichtu. Tu sa jeho osud naplnil – bol smrteľne zranený výstrelom z muškety a jeho dobrodružný život skončil. V ten deň kráľ Ľudovít XIV. smutne napísal svojej kráľovnej:
„Madam, stratil som d’Artagnana – muža, ktorému som plne dôveroval a ktorý mi bol vždy nenahraditeľnou oporou.“
Tak sa zo skutočného Charlesa de Batza de Castelmore stal nesmrteľný literárny hrdina, ktorý dodnes fascinuje čitateľov po celom svete. Jeho život bol totiž ešte dramatickejší, než dokázal vykresliť sám Alexandre Dumas.
