Možno ste si to nikdy neuvedomili, ale samovrava je prirodzenou súčasťou každodenného života. Často prebieha len v našej hlave, niekedy si však myšlienky vyslovíme aj nahlas. Pomáha nám lepšie spoznávať samých seba, nachádzať motiváciu, triediť úlohy alebo hľadať riešenia v náročných situáciách. Rovnako však platí, že ak sa premení na neustálu sebakritiku, môže sa stať zdrojom stresu či zbytočného rozptyľovania.
Je to úplne bežné
Ak na ulici uvidíte niekoho, kto si sám pre seba rozpráva, možno vás napadne, že nejde o úplne „normálne“ správanie. Pravdou však je, že všetci to robíme – a vôbec to nie je znak psychických problémov. Opakovanie toho, čo musíme stihnúť, nahlas vyslovené pochybnosti alebo úvahy, ako reagovať v určitej situácii, nám v skutočnosti pomáhajú. Vďaka tomu si často všimneme nové súvislosti, nájdeme protiargumenty či prídeme na otázky, ktoré by nám inak ani nenapadli.
Samovrava nám dokáže uľahčiť orientáciu v konkrétnych situáciách. Niekomu pomáha v učení, inému pri príprave na pracovný pohovor alebo dôležitú schôdzku. Dokonca si môžeme vopred natrénovať odpoveď na nepríjemnú otázku či nacvičiť krátke predstavenie o sebe, ak ideme na pohovor. Hoci sa to môže zdať zvláštne, v skutočnosti ide o úplne bežný a užitočný jav.
Typy samovravy: od kritiky po sebaposilnenie
Psychológovia rozlišujú niekoľko základných foriem samovravy. Niektoré nám prospievajú, iné môžu podkopávať našu pohodu:
- Sebakritika – negatívne hodnotenie vlastného správania alebo výkonu. Napríklad: „Nebol som dostatočne dobrý.“
- Sebaposilňovanie – podpora pozitívnych stránok a schopností: „Som pripravený a viem to zvládnuť.“
- Sebariadenie – pripomínanie úloh a motivácia: „Nezabudni sa nachystať na zajtrajšiu prezentáciu.“
- Sociálne nacvičovanie – prehrávanie možných rozhovorov: „Ak sa ma spýtajú, ako riešim problémy, poviem, že postupujem krok za krokom.“
Prečo je dôležitý tón, akým so sebou hovoríme
Samovrava môže byť veľkým pomocníkom – podporuje pamäť, reguluje emócie, dodáva objektívny pohľad, motivuje k činnosti, zlepšuje sústredenie a zároveň nám pripomína záväzky, ktoré máme sami k sebe.
Výskumy psychológov Jasona Mosera a Ethana Krosse ukázali, že najviac nám prospieva vtedy, keď k sebe pristupujeme s rovnakým odstupom a rešpektom, aký by sme mali k inému človeku. Problém nastáva vtedy, keď sme na seba príliš tvrdí a nedokážeme nájsť slová povzbudenia. V takom prípade je lepšie skúsiť si predstaviť, že hovoríme k blízkemu priateľovi – čo by sme mu poradili alebo ako by sme ho upokojili? Rovnaký prístup by sme mali uplatniť aj voči sebe.
Ak sa v tom však začneme neustále „vŕtať“, hrozí, že samovrava sa zmení na prekážku, ktorá nás brzdí namiesto toho, aby nám pomáhala.
Samovrava ako nástroj proti úzkosti
Keď k sebe pristupujeme láskavo a s porozumením, môžeme tým zmierniť úzkosť, pocit hanby. Už len to, že si nahlas usporiadame zoznam povinností, nám uľahčí určiť priority a sústrediť sa na ich plnenie.
Pozitívna samovrava je teda silný nástroj – pomáha udržať psychickú rovnováhu, upokojiť sa v stresových momentoch a zároveň posilniť sebadôveru. Netreba sa jej báť – dôležité je len to, aby bola skôr povzbudením než bičovaním.
