Rodinné stretnutia, najmä počas sviatkov a zvýšenej frekvencie návštev, môžu u niektorých ľudí viesť k psychickému a emocionálnemu vyčerpaniu. Nejde o subjektívnu slabosť ani o výnimočný jav. Výskumy v oblasti psychológie a neurovedy ukazujú, že kontakt s blízkymi osobami, s ktorými máme dlhodobú vzťahovú históriu, môže aktivovať staré vzorce správania a zvýšiť stresovú reakciu organizmu.
Návrat k naučeným vzorcom správania je bežný jav
Psychológia dlhodobo popisuje fenomén tzv. vzťahových rolí, ktoré si človek osvojuje v detstve. Tieto roly – napríklad snaha vyhovieť autoritám, vyhýbanie sa konfliktom či preberanie zodpovednosti za emócie iných – vznikajú ako adaptačné stratégie. V detstve môžu byť užitočné, no v dospelosti sa môžu automaticky aktivovať aj vtedy, keď už nie sú potrebné.
Kontakt s rodičmi alebo blízkymi príbuznými tieto mechanizmy často spúšťa, pretože mozog reaguje na známe podnety z minulosti. Tento proces je do veľkej miery nevedomý a prebieha rýchlejšie, než ho človek dokáže racionálne vyhodnotiť.
Emočná regulácia vyžaduje energiu
Udržiavanie pokojnej atmosféry, potláčanie vlastných reakcií alebo prispôsobovanie sa nálade ostatných je formou emočnej regulácie. Výskumy ukazujú, že tento typ regulácie spotrebúva mentálne zdroje a môže viesť k únave, podráždenosti či pocitu vyčerpania – podobne ako dlhodobá koncentrácia v práci.
Typické správanie, ktoré zvyšuje psychickú záťaž, zahŕňa:
- potláčanie nesúhlasu, aby sa predišlo konfliktu
- snahu „udržať pohodu“ za každú cenu
- prevzatie zodpovednosti za náladu ostatných
- minimalizovanie vlastných potrieb
Tieto reakcie samy o sebe nie sú patologické, no pri dlhodobom opakovaní môžu viesť k stresu.
Telo reaguje skôr než vedomie
Z neurobiologického hľadiska zohráva dôležitú úlohu autonómny nervový systém. Ten reaguje na známe sociálne podnety (hlas, mimiku, tón komunikácie) ešte predtým, než si ich človek vedome uvedomí. Preto môže dôjsť k telesným prejavom stresu – napätiu, únave či podráždenosti – aj v situáciách, ktoré sa navonok javia ako pokojné.
Neznamená to, že človek reaguje „neprimerane“. Ide o prirodzenú reakciu nervového systému na známe vzťahové prostredie.
Vnútorné hranice ako overený nástroj
Psychológia aj psychoterapia pracujú s pojmom vnútorné hranice, ktoré pomáhajú regulovať stres bez potreby okamžitých vonkajších konfliktov. Ide o vedomé pripomenutie si vlastnej dospelosti, autonómie a zodpovednosti za vlastné reakcie.
Jednoduché mentálne ukotvenie, napríklad uvedomenie si:
„Som dospelý človek a môžem reagovať inak než kedysi,“
pomáha znížiť automatické stresové reakcie a podporuje psychickú stabilitu.
Záver
Rodinné stretnutia nemusia byť problémom samy o sebe. Psychická záťaž vzniká najmä vtedy, keď sa aktivujú staré vzorce správania a človek dlhodobo potláča vlastné potreby. Tento proces je dobre zdokumentovaný v psychológii a neurovede a nepredstavuje osobné zlyhanie.
Zníženie nárokov na dokonalosť, uvedomenie si vlastných hraníc a realistické očakávania patria medzi overené spôsoby, ako chrániť psychické zdravie – nielen počas sviatkov, ale v medziľudských vzťahoch všeobecne.
