Máte pocit, že sa musíte za každú cenu vyhnúť hádke či konfrontácii? V práci nesúhlasíte s kolegom alebo šéfom, ale radšej ostanete potichu? Partner vás niečím nahneval, no namiesto toho, aby ste mu povedali, čo vám vadí, dusíte v sebe hnev? Takýto spôsob správania si podľa odborníkov veľa ľudí nesie už z detstva. Problém je, že potláčanie emócií môže vážne poškodiť psychické aj fyzické zdravie.
Psychologička upozorňuje, že už deti na základnej škole by sa mali učiť stanovovať si hranice a vedieť povedať „nie“. Lenže v dospelosti s tým zápasí mnoho ľudí. Radšej všetko prehltnú, ako keby jedli suchý koláč bez vody. Takto nahromadené pocity však nielenže podkopávajú sebavedomie, ale môžu viesť aj k psychosomatickým ochoreniam. Dobrá správa je, že tento vzorec správania nie je vrodený – je naučený, a preto sa dá zmeniť.
Prečo je komunikácia kľúčová
Kvalita našich vzťahov – partnerských, priateľských, pracovných či rodinných – stojí a padá na komunikácii. Nie každý však dokáže vyjadrovať svoje názory a pocity rovnako. Niektorí ľudia sú priami a hovoria bez servítky, iní sa zase boja akéhokoľvek stretu a radšej mlčia, len aby bol pokoj. Práve tento typ ľudí, ktorí sa dobrovoľne držia bokom, aby zabránili konfliktu, je ohrozený najviac.
Tri typy komunikácie: lev, myška a delfín
Psychologička rozdeľuje komunikáciu do troch hlavných štýlov:
- Agresívny – lev: človek hovorí všetko bez filtrovania, má rád konflikty a presadzuje svoje za každú cenu.
- Pasívny – myška: mlčí, alebo hovorí to, čo si myslí, že chce počuť druhý.
- Asertívny – delfín: dokáže si stáť za svojím, ale pritom nerešpektuje len seba, ale aj druhých.
Tento článok sa sústreďuje na „myšky“ – ľudí, ktorí potláčajú svoje pocity a radšej ustupujú. Možno máte takého človeka vo svojom okolí. Alebo ste to vy sami.
Mlčanie ako stratégia prežitia
Za mlčaním sa často ukrýva strach – zo zosmiešnenia, odmietnutia alebo opustenia. Mnohí veria, že ak budú ticho, udržia si vzťahy. Lenže za cenu vlastného pokoja a šťastia. Psychologička upozorňuje, že korene tohto správania často siahajú do detstva. Ak dieťa vyrastalo v prostredí, kde boli hádky na dennom poriadku, rodičia kričali alebo sa v rodine objavovalo násilie, naučilo sa, že mlčať je bezpečnejšie. Tento návyk si potom nesie do dospelosti.
Nie je výnimočné ani tzv. medzigeneračné trauma. Matky či staré mamy, ktoré boli submisívne, odovzdali tento vzorec ďalej – najmä dcéram.
Prečo povedať „nie“ nie je sebecké
Niektorí mlčia jednoducho preto, že im chýbajú komunikačné zručnosti a dôvera v seba. Nevedia, ako začať rozhovor, boja sa zlyhania a radšej pocity zametú pod koberec. Často sa obávajú aj toho, čo si o nich pomyslia ostatní. Majú strach, že budú pôsobiť hrubo, namyslene alebo arogantne.
Mnohí sú dokonca presvedčení, že „dobrý človek“ sa nikdy nesťažuje a všetko vydrží. To je však cesta k sebazničeniu. Povedať „nie“ alebo vyjadriť svoj názor neznamená byť sebecký. Znamená to chrániť svoje psychické zdravie a svoju hodnotu.
Kto sa konfliktom vyhýba najviac
Podľa výskumov sa konfrontácie najčastejšie boja ľudia s vysokou citlivosťou, úzkostnými poruchami či sociálnou fóbiou. Ich mozog reaguje na stres intenzívnejšie, a preto konflikty prežívajú ako obrovskú záťaž. Niektorí ľudia sa dokonca emočne uzatvárajú, aby sa chránili. Podľa psychologičky majú muži k tomuto obrannému mechanizmu o niečo väčšie sklony ako ženy.
Mlčanie naučené v detstve
Mnohí sa naučili mlčať už ako deti v rodinách, kde boli emócie tabu a problémy sa zametali pod koberec. Iní mali autoritatívnych alebo neprítomných rodičov. Ďalším príkladom sú tzv. parentifikované deti, ktoré sa museli starať o rodiča s psychickými problémami a nemali priestor prejavovať svoje vlastné pocity. Takéto skúsenosti formujú dospelého človeka na celý život.
Čo spôsobuje potláčanie emócií
Ignorovanie vlastných pocitov má vážne následky. Emócie sa hromadia a skôr či neskôr vybuchnú – často vo forme nečakaného záchvatu hnevu. Potláčané emócie môžu viesť k:
- úzkosti, depresiám a nespavosti
- strate identity a sebavedomia
- telesným problémom ako bolesti svalov, tráviace ťažkosti či psychosomatické ochorenia
Mlčanie poškodzuje aj vzťahy. Tie sa stávajú nevyrovnanými a neautentickými. Človek, ktorý nevie nastaviť hranice, sa ocitá v nerovných vzťahoch, kde stále ustupuje. To prináša pocity viny, trpkosť a vyčerpanie.
Ako sa naučiť ozvať?
Psychologička odporúča niekoľko krokov:
- Trénujte sebareflexiu – sledujte svoje vnútorné myšlienky a skúste ich preformulovať pozitívnejšie. Ak vás niekto predbehne vo fronte, namiesto „opäť si zo mňa robia srandu“ si povedzte „učím sa nastavovať hranice“ a pokojne človeku pripomeňte, kde je začiatok radu.
- Používajte techniku „poškriabanej platne“ – pokojne opakujte tú istú vetu bez ospravedlňovania. Napríklad: „Je mi ľúto, ale auto ti požičať nemôžem.“
- Využívajte čas na rozmyslenie – ak vás niekto požiada o peniaze či inú službu, nemusíte odpovedať hneď. Napíšte jasnú správu až neskôr: „Naozaj ma to mrzí, ale nemôžem.“
- Nebojte sa vrátiť k téme neskôr – ak sa vám nepodarilo reagovať hneď, pokojne sa k tomu vráťte. Môžete povedať: „To, čo si povedal pred ostatnými, mi nebolo príjemné. Prosím, aby sa to už neopakovalo.“
Kedy vyhľadať odborníka
Ak cítite, že sa u vás opakuje nespavosť, úzkosti, nevysvetliteľné fyzické bolesti, že sa vyhýbate ľuďom, trpíte výčitkami alebo sa u vás objavujú nekontrolované záchvaty hnevu, je čas obrátiť sa na psychológa. Odborná pomoc dokáže pomôcť prerušiť začarovaný kruh mlčania a naučiť vás zdravým spôsobom komunikovať svoje potreby.
Mlčanie môže na prvý pohľad pôsobiť ako bezpečná stratégia. Pravda je však taká, že tým škodíte sebe aj svojim vzťahom. Asertívna komunikácia je zručnosť, ktorú sa dá naučiť v každom veku – a môže vám priniesť viac pokoja, sebaúcty aj zdravých vzťahov.
