Hysterektómia – teda chirurgické odstránenie maternice – je pre mnohé ženy posledným a často aj jediným spôsobom, ako ukončiť dlhoročné gynekologické problémy a bolesti, ktoré im narúšajú celý život. S odborníkmi sa často rieši, čo k tomuto riešeniu vedie, akými spôsobmi sa zákrok vykonáva a ako vyzerá obdobie zotavovania. Ešte cennejšie sú však skúsenosti samotných žien, ktoré touto cestou prešli.
Nasledujúce dva príbehy ukazujú, aké rozdielne môžu byť dôvody aj samotná cesta k rozhodnutiu podstúpiť hysterektómiu. Jedna z nich si zákrok musela doslova vybojovať, druhá sa ho dlhé roky obávala a rozhodovala sa veľmi ťažko. Práve kontrast týchto skúseností môže ženám, ktoré o operácii uvažujú, pomôcť získať realistickejší obraz.
Video: Vlog pacientky po hysterektómii
Pozrite si skúsenosť ženy, ktorá zákrok už absolvovala:
PRVÝ PRÍBEH (28 rokov)
„Lekár mi povedal, že budem najmladšia pacientka, ktorú bude operovať.“
Jej gynekologické ťažkosti začali už s nástupom menštruácie. Od jedenástich rokov mala cyklus nepravidelný, a hoci ju všetci ubezpečovali, že sa to „časom upraví“, nestalo sa tak. Aj ako tínedžerka menštruovala len raz za tri mesiace.
Krátke zlepšenie prišlo tesne pred prvým tehotenstvom – avšak bolo to jediné pozitívne obdobie. Po ňom sa situácia už len zhoršovala.
Rozhodnutie mať deti prišlo pomerne skoro. Prvé dieťa porodila ešte ako veľmi mladá, o niekoľko rokov neskôr pribudli ďalšie dve. Vždy túžila po veľkej rodine, pretože sama vyrastala ako jedináčik. Vtipne podotýka, že keby sa rozhodovala podľa materiálnej istoty, aká je „štandardom“ dnes, už by pravdepodobne deti mať nemohla, pretože zdravotné problémy by jej to nedovolili.
DRUHÝ PRÍBEH (46 rokov)
„Najviac mi pomohlo poradiť sa ešte s ďalším odborníkom.“
Jej problémy sa začali už v mladosti – menštruáciu mala vždy veľmi silnú, bolestivú a sprevádzanú výraznou stratou krvi. Po čase sa pridala aj anémia, kvôli ktorej sa jej často krútila hlava a mávala pocity na omdletie.
Posledné roky pred operáciou boli pre ňu neznesiteľné. Z práce sa často bála vôbec postaviť zo stoličky, pretože krvácanie bolo také intenzívne, že si musela neustále meniť oblečenie. Po prvom pôrode jej gynekologička našla myóm – spočiatku malý, nespôsobujúci veľké komplikácie.
Dostala odporúčanie neodkladať prípadné druhé tehotenstvo, keďže s myómom rastie riziko potratu. Poslúchla – narodili sa jej dve deti. Problémy však neustúpili, práve naopak. Po čase pribudli ďalšie myómy a žena sa cítila vyčerpanejšie a slabšie.
Skúsila vnútromaternicové teliesko, no telo ho odmietlo. Po trinástich rokoch od prvého nálezu jej lekárka navrhla hysterektómiu. Reakcia bola panická – obavy z návalov, priberania, straty „ženskosti“.
A tak nasledoval rok hľadania alternatív: tradičná čínska medicína, rôzne formy terapie, snaha nájsť inú cestu. Nepomohlo nič. Myómy ďalej rástli.
Náročné tehotenstvá a prvé kolapsy
U mladšej z dvojice žien sa situácia komplikovala aj počas tehotenstiev. Dlhodobo jej bolo nevoľno, veľa zvracala, občas krvácala a lekári sa obávali, že dieťa nedonosí.
Neskôr sa ukázalo, že problémy spôsobuje myóm. Tehotenstvo označili za rizikové a veľkú časť ho strávila v nemocnici.
Keď sa lekári dozvedeli, že čaká dvojčatá, nastal ďalší šok – myóm vytlačil jeden plod, ktorý sa neudržal.
Po pôrode sa jej zdravotný stav ďalej zhoršoval. Menštruácia sa nevrátila, musela podstupovať hormonálne injekcie, no bez efektu. A potom myóm praskol. Žena skolabovala v práci a skončila na sále na kyretáži.
Odvtedy sa jej síce cyklus obnovil, no sprevádzali ho extrémne bolesti, nevoľnosti, výkyvy teplôt a zvracanie.
Niekoľkokrát pre nadmerné krvácanie skončila v sanitke. Silné analgetiká pomáhali len sčasti a nemohla ich užívať neustále.
„Už sa to nedalo vydržať.“ – boj o operáciu
Po rokoch utrpenia sa rozhodla pre hysterektómiu. Gynekológ ju však stále presviedčal, aby ešte zvážila iné možnosti. Argumentoval tým, že je príliš mladá a možno si jedného dňa bude priať ďalšie dieťa.
Skúsili hormonálnu liečbu – po prvých dávkach to vyzeralo nádejne. Po tretej však začala nepretržite krvácať od mája až do septembra.
Do ambulancie prišla vyčerpaná, v predklone od bolesti, úplne bledá. Až vtedy lekár pochopil, že nemá zmysel ďalej čakať. Súhlasil s operáciou.
Operácia prebehla laparoskopicky, bez komplikácií. Malé jazvičky sa hojili rýchlo. Po troch týždňoch bola schopná fungovať takmer ako predtým. Jediné, čo ju potrápilo, boli občasné návaly tepla.
Druhý príbeh – cesta k operácii krok po kroku
Druhá žena sa rozhodovala opatrne. Rok zbierala informácie, konzultovala, porovnávala postupy. Veľmi jej pomohlo, že si zavolala aj iného odborníka – jeho potvrdenie jej dodalo pokoj a istotu, že ide správnym smerom.
Keď zistila, ako prebieha zotavovanie, aké cvičenia sa odporúčajú či ako posilniť panvové dno, začala sa cítiť pripravená.
Predoperačnú bezezvyškovú diétu síce znášala ťažko, ale zvládla ju. Samotný zákrok prebehol šetrne a prekvapivo rýchlo. Po operácii počúvala rady lekárov a poctivo dodržala šesť týždňov rekonvalescencie.
Voľno si dokonca užila – brala ho ako dlhšiu prechádzkovú dovolenku spojenú s knihami a oddychom. Jediné, na čo si musela dávať pozor, boli ťažké nákupy, aby si zbytočne nezaťažovala telo.
Dva roky po zákroku – život bez strachu a bolesti
Dnes, dva roky po operácii, je maximálne spokojná. Jej obavy sa nenaplnili:
- vrátila sa ku všetkým športom
- cíti sa rovnako žensky ako predtým
- návaly časom spontánne ustúpili
Najväčšou úľavou je však to, že už nemusí celý život plánovať „podľa cyklu“ a žiť v strachu z ďalšieho vyčerpávajúceho krvácania.
Rada pre ženy, ktoré váhajú
Chcela sa podeliť o svoju skúsenosť, aby dodala odvahu ženám, ktoré sa zákroku obávajú. Jej rada je jednoduchá, no veľmi praktická:
„Najviac mi pomohlo poradiť sa s ďalším lekárom. Keď sa ich odporúčania zhodli, cítila som sa pokojnejšie. A pri zotavovaní je kľúčové dôverovať odborníkom a dôsledne dodržať ich rady.“
