Moja manželka túžila byť krásna. Pre mňa krásna bola vždy – už od prvého momentu, keď som ju uvidel. Lenže to, čo som videl ja, jej nikdy nestačilo.
Komplexy, ktoré si niesla v sebe celé roky, mali podľa mňa dve hlavné príčiny. Tou prvou bola jej vlastná mama. Od detstva jej dávala najavo, že nespĺňa predstavy o ideálnej kráse – vraj má príliš veľký nos, malé oči, nevýraznú tvár. A pritom sama bola ženou, ktorú by si každý všimol: výrazné oči, jemné črty, prirodzený pôvab. Často sa pýtala, po kom jej dcéra tie „chyby“ zdedila. Takéto poznámky sa dieťaťu vryjú hlboko do pamäti a nezmiznú ani v dospelosti.
Druhou ranou pre jej sebavedomie bol prvý manžel. Vzala si ho najmä preto, že mal o ňu záujem – v hlave mala zafixované, že o „takú obyčajnú ženu“ by nikto iný nestál. On však pokračoval v psychickom nátlaku ešte tvrdšie než jej matka.
Neustále jej pripomínal, že raz bude tučná, že bude mať zdravotné problémy, že jej nos je príliš veľký, oči malé a pery nevýrazné. Ponižovanie sa časom zmenilo na tyraniu a napokon aj na fyzické násilie. Našťastie sa v nej prebudila potlačená hrdosť a zvyšky sebaúcty – a z tohto vzťahu odišla.
Červík pochybností však zostal
Mne sa páčila. Bola milá, veselá, inteligentná a mala zmysel pre humor. Bola ženou, s ktorou sa človek cíti dobre. Lenže hlboko v nej stále žil malý, nenápadný červík pochybností. Hlodať prestal len málokedy. Občas sa ozval otázkou, či je naozaj dosť pekná, či sa mi skutočne páči.
Narodili sa nám dve deti a namiesto bezstarostnej radosti začala skúmať, či náhodou nezdedili jej „nedostatky“. Akoby na tom záležalo. Akoby od veľkosti nosa alebo tvaru očí závisel celý ich život.
A potom prišla prvá myšlienka na plastickú operáciu. Spýtala sa, či by si nemala dať zmenšiť nos. Už vtedy som cítil, že rozhodnutie má v hlave dávno hotové. Zákrok podstúpila.
Hojenie bolo bolestivé a zdĺhavé, no ona bola napokon spokojná. Ja som si na jej nový vzhľad zvykal dlho. Stále to bola ona, ale zároveň už trochu iná.
Túžba, ktorá sa vytratila
Po niekoľkých rokoch prišla s ďalším plánom – zväčšenie pier. Inšpiráciou jej bola kamarátka, ktorá si zákrok pochvaľovala a považovala ho za cestu k väčšej príťažlivosti.
Tentoraz som bol zásadne proti. Jej pery som miloval. Rád som ich bozkával, jej úsmev bol súčasťou toho, kým bola. Nebola to len telesná črta, ale kus jej osobnosti. Ona však tej predstave úplne podľahla. Dôležité bolo, ako sa bude cítiť sama pred sebou. Čo povie zrkadlo. A okolie. Nie ja. Ani naše deti.
Po zákroku sa vrátila domov s perami opuchnutými a neprirodzene veľkými. Ona bola nadšená. Presne toto chcela. Ja som však cítil smútok a prázdno.
Na nový nos som si časom zvykol. Ale túto pusu už neviem bozkávať. Už to nie sú jej pery, aké som poznal. A s tým odišla aj túžba. Odrazilo sa to na našom intímnom živote a na celom vzťahu. Ona tomu nerozumie. Veď má predsa krásne, sexy pery.
Názor psychológa
Túžba byť krásna a príťažlivá sama o sebe nie je problém. Rozhodujúce je však to, prečo po tom človek túži a čo od toho očakáva. Ak má žena od detstva narušený obraz o sebe, každá kritika sa jej potvrdzuje ako „dôkaz“, že nie je dosť dobrá.
Kritický rodič, toxický partner a neskôr rady okolia môžu viesť k presvedčeniu, že jediným riešením je zmena vzhľadu – ideálne pomocou skalpela. Viera, že fyzická premena automaticky prinesie sebavedomie a šťastie, je však často mylná.
V praxi sa stáva, že žena síce získa nový vzhľad, ale stratí kontakt so sebou samou – a spolu s tým aj blízkosť partnera. Tieto príbehy sa v poradniach opakujú častejšie, než by sa zdalo.
