Spodná bielizeň za čias socializmu bola skutočne kapitolou sama osebe. Každá žena, ktorá vtedy žila, si na ňu určite spomína. Či už s úsmevom, nostalgiou, alebo s úľavou, že tie časy sú dávno preč. No jedno je isté – spodné prádlo vtedy formovalo oveľa viac než len postavu. Formovalo identitu žien a ich miesto v spoločnosti. Poďme sa teda spoločne vrátiť v čase a pripomenúť si, aké trendy nás kedysi „tvarovali“.
Krása podľa socialistických pravidiel
V období socializmu sa ženská krása vnímala skôr ako otázka disciplíny než osobnej slobody. Existovali jasné normy, ktorým sa bolo nutné prispôsobiť. Prádlo nebolo vecou vlastného štýlu alebo preferencií, ale predovšetkým požiadavkou doby. Ženy nemali príliš na výber. Podprsenky boli navrhované tak, aby tvarovali, pevne držali a „udržali všetko na mieste“. Akékoľvek príliš výrazné či provokatívne prvky boli neprípustné. Tvar bol určený vopred – štandardizovaný a praktický.
Materiály, ktoré viac vydržali, než poskytovali komfort
Pohodlie? Na to sa v socialistickom Československu príliš nehľadelo. Hlavným kritériom bola trvácnosť a nízke výrobné náklady. Práve preto dominovali umelé materiály ako polyester, ktorý bol síce odolný a nenáročný na údržbu, no často nepríjemný na koži, a najmä v lete sa v ňom telo dusilo. Podprsenky s kosticami boli doslova pevnými „krabičkami“, ktoré telo fixovali viac, než bolo treba. Ak ste zatúžili po niečom jemnejšom, ako bola čipka, mohli ste sa na ňu spoľahnúť maximálne pri zvláštnych príležitostiach – a aj to bolo skôr raritou.
Najčastejšie používané materiály v socialistickej bielizni boli:
- Bavlna – najbežnejší materiál, obľúbený pre svoju vzdušnosť a relatívne pohodlie.
- Polyester – lacný, syntetický, no nekomfortný materiál, ktorý však vydržal roky.
- Nylon – používaný hlavne na pančuchy, elastický, ale rozhodne nie najpohodlnejší.
- Elastan – pridával sa kvôli pružnosti, no v obmedzených množstvách.
- Viskóza – jemnejšia syntetika, ktorá aspoň trochu zvýšila komfort.
- Akryl – umelý materiál, ktorý síce vydržal, ale pohodlím rozhodne neoplýval.
- Polyamid – používaný na pančuchy a jemnejšie typy prádla, ale komfortom tiež nevynikal.
Nohavičky – estetika išla bokom
Pokiaľ ide o nohavičky, tie boli kapitolou samy osebe. Vysoký pás, maximálna funkčnosť a minimum estetiky. Išlo hlavne o to, aby sa postava pevne stiahla, nič nevytŕčalo a všetko bolo čo najviac nenápadné. Nohavičky boli často strihovo univerzálne, bez akejkoľvek originality alebo rafinovanosti. Materiál navyše bol často tvrdší a pripomínal, že na nejaké rozmaznávanie komfortom sa jednoducho v tej dobe nemyslelo.
Ženská identita medzi disciplínou a slobodou
Zatiaľ čo dnes si bielizeň vyberáme podľa pocitu, štýlu alebo nálady, v socialistickom období tomu bolo inak. Spodné prádlo bolo nástrojom spoločenskej kontroly – malo symbolizovať pevnosť, stabilitu a akúsi poddajnosť ženy voči vtedajšiemu systému. Ženskosť sa nechápala ako niečo prirodzené, ale ako súčasť dobre fungujúceho mechanizmu. Bielizeň mala jednoducho ženu držať pod kontrolou, doslova i obrazne.
Napriek tomu, paradoxne, práve cez toto prísne oblečenie mnohé ženy nachádzali malú cestu k osobnej slobode – tajne si prešívali prádlo doma, vymýšľali rôzne spôsoby, ako aspoň trochu uniknúť stereotypu a uniformite. Pod oblečením sa často odohrávala malá, súkromná revolta.
Čo nám ostalo z tej doby dnes?
Dnes už môžeme na socialistickú spodnú bielizeň spomínať s humorom či nostalgiou, no jej odkaz ostáva dôležitý. Ukazuje totiž nielen to, ako sa menila móda, ale aj ako sa menili ženy a ich postavenie v spoločnosti. Bielizeň bola odrazom tejto doby – pohodlie ustúpilo praktickosti a uniformite, no zároveň táto skúsenosť vyformovala generáciu žien, ktoré aj napriek obmedzeniam dokázali nájsť svoje malé cesty k slobode.
Možno ešte dodnes niektoré z nás skrývajú v zásuvkách kúsky socialistickej bielizne ako pripomienku čias, keď nešlo len o vzhľad, ale predovšetkým o to „zapadnúť“ do systému. No súčasne vieme, že dnes je bielizeň opäť náš osobný výber – symbol našej slobody, pohodlia a krásy, ktorú si definujeme samy.
