Keď sa povie „stredovek“, väčšina z nás si predstaví hrady, rytierov, princezné či romantiku pri sviečkach. Realita však bola úplne iná – špinavá, zapáchajúca a miestami poriadne nechutná. Ľudia vtedy museli vykonávať zamestnania, ktoré by dnes nikto dobrovoľne nerobil, a niektoré z nich dokonca vzbudzujú doslova odpor.
Strážca kráľovej stolice – nečakaná cesta k moci?
Medzi najbizarnejšie profesie v stredovekom Anglicku určite patril tzv. „Groom of the Stool“, čiže správca kráľovej stolice. Tento človek mal len jedinú úlohu – byť pripravený okamžite zakročiť, keď kráľa zachvátila potreba. Nosil so sebou prenosný nočník, nádobu s čistou vodou a látku na utretie panovníka.
Aj keď sa vám táto práca môže zdať ponižujúca, opak bol pravdou. Správca stolice bol totiž často jediným človekom, ktorý sa mohol dostať ku kráľovi v tých najintímnejších chvíľach, a práve preto sa často stal jeho najbližším dôverníkom. Existujú dokonca historické dôkazy, že jeden zo správcov stolice sa neskôr vyšvihol až na predsedu vlády! Stačilo len vedieť, kedy mlčať, a kedy naopak rozprávať.
Chcete vedieť viac? Pozrite si, ako vyzerali najhoršie povolania v stredoveku, v tomto zaujímavom videu z kanála Mystéria Minulosti:
Najhoršie práce stredoveku – Mystéria Minulosti (YouTube)
Ochutnávač jedla – riziko smrti v každom súste
Ďalšou profesiou, ktorá síce vyzerala honosne, no patrila k tým najrizikovejším, bol kráľovský ochutnávač jedla. Tento muž mal to šťastie sedieť pri stole panovníka a konzumovať tie najlahodnejšie pokrmy a nápoje, aké v krajine existovali. Lenže jeho skutočná úloha bola oveľa menej príjemná – testoval, či jedlo alebo nápoj nie sú otrávené. Každé ochutnanie mohlo byť jeho posledné, pretože otravy boli bežnou súčasťou boja o moc.
Krysiar – hrdina, ktorého nikto nechcel vidieť
Ak si predstavujete krysiara ako romantického flautistu z legendy o Hamelne, ste ďaleko od pravdy. V skutočnosti to bol človek, ktorý denne bojoval o život, keď liezol do kanálov plných hnijúceho odpadu, stokových vôd a odporného zápachu. Títo muži riskovali smrť, aby ochránili mestá pred morom a epidémiami, ktoré prenášali krysy.
Krysiari pracovali v noci, keď boli tieto hlodavce aktívne. Niektorí používali špeciálne rukavice, iní mali so sebou psa alebo mačku ako pomocníkov. Domov sa často vracali s ťažkým vrecom plným mŕtvych potkanov, a hoci boli mestá bez nich stratené, obyvatelia sa im radšej vyhýbali.
Zberači pijavíc – cennejšie než zlato
Dnes možno pijavice považujeme za nechutné, no v stredoveku sa im pripisovala takmer zázračná liečivá sila. Verilo sa, že tieto malé tvory dokážu odsávať z tela „zlú krv“ a vyliečiť všetko od horúčky až po depresiu. No niekto musel pijavice chytať.
Zberači pijavíc stáli hodiny bosí po pás v močiaroch alebo jazerách a čakali, kým sa pijavice prisajú na ich telo. Až potom ich mohli opatrne odstrániť a uložiť do špeciálnej nádoby. Za tie najväčšie, dobre živené pijavice dostávali najlepšie zaplatené. Len v roku 1833 bolo do Francúzska dovezených neuveriteľných 42 miliónov pijavíc, pričom niektorí lekári si dokonca zakladali vlastné pijavičie farmy.
Majster kat – nevyhnutné, no desivé povolanie
Žiadna profesia však nevzbudzovala taký rešpekt a zároveň strach ako kat, teda majster popráv. Tento človek vládol mečom, sekerou či slučkou a bol neoddeliteľnou súčasťou stredovekého systému spravodlivosti. Ľudia ho síce nenávideli a báli sa ho, ale zároveň za ním tajne chodili, keď potrebovali nejakú „špinavú prácu“.
Kat žil izolovane na okraji mesta, mal vlastný dom a bolo mu zakázané chodiť do kostola alebo na trh medzi ľudí. Ak už sa niekam vybral, zakrýval si tvár kapucňou a ľudia sa mu radšej oblúkom vyhýbali. Na druhej strane, finančne si žil veľmi dobre – plat kata patril k tým najvyšším v celom meste.
Mechári a zberači mŕtvol – smradľaví noční pomocníci
V mestách sa nezaobišli ani bez mechárov, teda čističov žúmp, ktorí v noci chodili s vozíkmi plnými splaškov po uliciach a ich obsah vyvážali za hradby alebo na polia ako hnojivo.
Ešte hrozivejšou prácou boli zberači mŕtvol, ktorí zbierali obete morových epidémií. Ľudia ich rozpoznávali podľa zvuku zvončeka alebo hlasitého volania. Nikto sa im neodvážil ani len pozrieť do tváre, pretože sa báli nákazy.
Romantická predstava verzus páchnuca realita
Aj keď dnes stredovek pôsobí z obrazov a filmov ako obdobie rytierov, princezien a hrdinských súbojov, každodenná realita bola omnoho krutejšia. Špina, choroby, pach potu, krvi a výkalov boli na dennom poriadku, a tieto povolania, nech akokoľvek odpudivé, boli absolútne nevyhnutné na chod celej spoločnosti.
Keď teda nabudúce ráno vstanete unavení s tým, že sa vám nechce do práce a radšej zostanete doma na home office, možno si spomeniete na to, že vaše povolanie je v porovnaní so stredovekom hotová idylka.
