Násilie v rámci rodiny si väčšinou spájame so situáciou, keď agresorom je dospelý a obeťou dieťa. Existuje však aj opačný jav: deti, ktoré sa správajú agresívne voči vlastným rodičom. Tento fenomén je síce v spoločnosti prítomný, no naďalej ostáva tabu. Keď sa povie „násilie páchané deťmi“, veľká časť ľudí si pod týmto pojmom nič konkrétne nepredstaví alebo téme neprikladá dôležitosť – akoby to ani nemohla byť reálna hrozba. V skutočnosti však ide o prejav rodinných konfliktov, ktorý môže mať dlhodobé dôsledky na všetkých členov domácnosti.
Prečo k tomu dochádza?
Každá rodina funguje v rámci vlastných pravidiel, má rozličné komunikačné vzorce a jedinečný spôsob riešenia konfliktov. Násilie sa môže objaviť v akejkoľvek domácnosti, no odborníci upozorňujú, že vo veľkej miere sú za ním faktory ako:
- Absencia jasných hraníc
Ak deti už od útleho veku presne nevedia, kde končia ich práva a začínajú práva iných, často skúšajú, ako ďaleko môžu v správaní zájsť. Ak doma nie je pevne stanovené, čo sa toleruje a čo už je neprijateľné, môže sa postupne rozvinúť aj agresívne správanie. - Násilie v okolí
Deti môžu násilie „odpozerať“ z rodinného prostredia alebo z médií, filmov, počítačových hier a internetu. Ak je v dome bežný krik, vyhrážky či dokonca fyzické potýčky, vyrastajú s pocitom, že takéto správanie je normálne. - Stres a tlak na výkon
Nadmerný tlak zo strany rodičov (napr. vysoké akademické či športové očakávania) môže vyústiť do frustrácie a hnevu. V kombinácii s nedostatočnou emočnou podporou a slabou komunikáciou sa nahromadené napätie môže „preliať“ do agresie voči najbližším. - Neporozumenie emóciám
Mnohé deti sa ešte len učia rozpoznávať vlastné emócie a konštruktívne s nimi pracovať. Ak sa v rodine nehovorí otvorene o pocitoch, potrebách či obavách, môžu deti siahnuť po agresii v snahe získať pozornosť alebo si vynútiť rešpekt.
Kedy ide o násilie?
Pri malých deťoch (napr. v predškolskom veku) môže agresívne správanie vyplývať z obmedzených možností, ako inak vyjadriť hnev či frustráciu. V takom prípade ešte zvyčajne nejde o úmyselné ubližovanie či porušovanie hraníc, ale o dôsledok nevyzretej emočnej regulácie. Dieťa nemusí chápať, že udieraním alebo krikom už prekračuje hranice.
U starších detí a tínedžerov sa násilie môže prejavovať viacerými spôsobmi. Fyzické útoky (facky, kopance), vyhrážky či agresívne slovné prejavy sú jasnými signálmi, ale dôležité je všímať si aj menej nápadné formy, ako je manipulácia, citové vydieranie alebo dlhodobé urážanie rodiča. Vo všeobecnosti hovoríme o násilí, ak niekto svojim správaním narúša zónu bezpečia a dôstojnosti inej osoby, a to opakovane alebo so zámerom ubližovať.
Hľadanie príčin v rodinnej dynamike
Deti sa väčšinou učia tým, čo vidia – ak vyrastajú v prostredí, kde sa konflikty riešia krikom, fyzickými potýčkami alebo agresívnymi slovnými útokmi, môže sa im to zdať ako prirodzený spôsob komunikácie. Rovnako podstatnú rolu zohrávajú aj emočné väzby medzi členmi rodiny. Ak sa rodičia k sebe správajú neúctivo, deti to vnímajú a častokrát potom podobne pristupujú aj k nim samotným.
V niektorých rodinách navyše panuje veľký strach či hanba hovoriť o vlastných problémoch nahlas. To bráni vyhľadaniu odbornej pomoci a situácia sa môže zhoršovať, až kým nekontrolovateľne eskaluje. Mnoho rodín si dlhodobo nesie „prenesené“ vzorce správania z predošlých generácií a bez vonkajšieho zásahu ich môže byť ťažké zmeniť.
Násilie nemusí byť len fyzické
Bežná mylná predstava je, že násilie automaticky znamená fyzické ubližovanie. V skutočnosti má veľa podôb:
- Slovné útoky a vulgárne nadávky – dieťa môže rodičovi opakovane hrubo nadávať, zosmiešňovať ho, vyhrážať sa mu alebo ho znevažovať pred ostatnými.
- Manipulácia a citové vydieranie – napríklad ak dieťa hrozí, že si ublíži, ak mu rodič nesplní určitú požiadavku, alebo ak rodičovi dáva najavo, že je „zlý“, ak sa ho snaží usmerniť.
- Zastrašovanie – vystupovanie dieťaťa spôsobom, ktorý má vyvolať u rodiča pocit viny alebo strach (narážanie na slabiny, verbálne útoky, ničenie rodičovho majetku).
Aj tieto formy môžu mať pre rodičov výrazné psychické dôsledky – úzkosť, poruchy spánku, neustály stres, ba až pocity zlyhania v rodičovskej úlohe.
Ako rozpoznať varovné signály?
- Opakované konflikty, ktoré naberajú na intenzite
Ak sa hádky v rodine často končia výbuchmi hnevu, plačom alebo dokonca fyzickým útokom, je to jasný príznak, že veci nie sú v poriadku. - Nárast napätia v bežných situáciách
Ak aj drobné nezhody (upratovanie, domáce úlohy, vynášanie smetí) vedú k prudkej reakcii dieťaťa, vrátane kriku či nadávok, treba spozornieť. - Strach rodiča zasiahnuť
V rodinách, kde sa vyskytuje násilie zo strany dieťaťa, sa neraz stáva, že rodič sa bojí povedať alebo spraviť čokoľvek, čo by mohlo vyvolať agresiu. - Vyhýbanie sa riešeniu problémov
Ak sa všetky nepríjemné témy radšej obídu v tichosti, aby „nedošlo k výbuchu“, situácia sa len odsúva a rodičia strácajú kontrolu nad dianím.
Možnosti riešenia a prevencie
- Včasná komunikácia a otvorenosť
Už v detstve by mali rodičia deťom vysvetliť, že pocity hnevu alebo frustrácie sú normálne, no dôležité je vyjadrovať ich slušne. Čím viac sa o emóciách rozpráva, tým ľahšie sa potom zvládajú. - Stanovenie hraníc
Je potrebné jasne definovať, aké správanie je neprípustné, a pridať príslušné dôsledky. Ak dieťa prekročí hranicu (napr. použije fyzickú silu alebo extrémne vulgárne nadávky), rodičia by mali zareagovať jednotne a jasne mu dať najavo, že takto nie. - Hľadanie odborníkov
V situácii, keď agresia naberá nebezpečné rozmery a bežné výchovné metódy nezaberajú, je vhodné obrátiť sa na psychológa či rodinného poradcu. Odborníci môžu pomôcť zistiť, čo je skutočnou príčinou konfliktov, a navrhnúť strategické riešenia. - Príklad v rodine
Deti najviac ovplyvňujú práve rodičia. Ak dospelí reagujú na stres situáciami plnými kriku a urážok, dieťa to vníma a často začne robiť to isté. Práve preto je kľúčové vedieť zvládať vlastné emócie a hnev tak, aby deti videli, že konflikty sa dajú riešiť pokojne a slušne. - Vzdelávanie o násilí
Či už prostredníctvom školy, médií alebo osvety v rámci komunity, je dôležité hovoriť o tom, že násilie nemusí byť len fyzické a že i slová môžu ublížiť. Informovanosť pomôže rozpoznať rizikové správanie a zasiahnuť skôr, než sa stane vážny problém.
Záver
Hoci sa o násilí detí voči rodičom hovorí len veľmi málo, reálne sa deje v mnohých rodinách, bez ohľadu na sociálne či ekonomické podmienky. Deti nie sú „automaticky agresívne“, spravidla reagujú na podnety z okolia alebo na vnútorné napätie, ktoré nedokážu inak spracovať. Rodičia by preto nemali váhať vyhľadať pomoc, ak cítia, že situácia sa vyhrocuje.
V konečnom dôsledku je najúčinnejšou prevenciou vytváranie zdravých, láskavých a otvorených vzťahov od útleho veku dieťaťa. Môže ísť o zdĺhavý proces, no práve dôsledná výchova, vzájomná dôvera a správne vedenie emočnej výchovy dokážu zabrániť, aby sa z nevinného dieťaťa stal agresor ohrozujúci vlastných rodičov.
