Dlhé roky bol Mesiac predmetom mýtov, legiend aj vedeckých sporov. No dnes už nehovoríme len o tajuplnom svetelnom sprievodcovi nočnej oblohy – vedcom sa totiž podarilo objasniť jednu z najväčších záhad, aké s týmto nebeským telesom súviseli. A výsledok prekvapil aj samotných odborníkov!
Po desaťročiach hypotéz a nejednoznačných údajov je to už isté – Mesiac ukrýva vo svojom vnútri pevné železné jadro. Prestížny vedecký časopis Nature publikoval najnovší výskum, ktorý nekompromisne potvrdzuje, že mesačné jadro tvorí kompaktná guľa s hustotou takmer identickou s čistým železom. Ide o prelom, ktorý môže zásadne ovplyvniť naše chápanie nielen Mesiaca, ale aj samotného vývoja planét.
Železné srdce Mesiaca: Žiadny syr, ale hutná realita
Koncepcia Mesiaca ako „surového“ telesa je už definitívne mŕtva. Tím výskumníkov pod vedením astronóma Arthura Briauda odhalil, že vnútorné jadro Mesiaca je pevné a jeho hustota dosahuje približne 7 822 kg/m³, čo prakticky zodpovedá hustote železa. Toto pevné jadro má priemer okolo 258 kilometrov, čo predstavuje zhruba 15 % polomeru Mesiaca. Okolo neho sa nachádza ešte kvapalné vonkajšie jadro s polomerom približne 362 kilometrov.
Vedci pri svojom výskume spojili údaje z viacerých zdrojov – najmä z legendárnych misií Apollo, ale aj z precíznych laserových meraní vzdialenosti medzi Zemou a Mesiacom. Na základe týchto dát vytvorili počítačové modely, ktoré testovali rôzne možnosti zloženia vnútra Mesiaca. Výsledok bol jednoznačný: jedine model s pevným kovovým jadrom sa zhodoval so všetkými pozorovanými javmi – od malých gravitačných odchýlok až po hustotu Mesiaca a jeho dynamiku.
Hoci už staršie seizmické údaje zo sond Apollo naznačovali existenciu tekutého jadra, doteraz nebolo možné s istotou určiť, čo sa nachádza úplne v strede. Briaudov tím však dokázal túto medzeru zaplniť. Ich zistenia potvrdzujú, že rovnako ako Zem, aj Mesiac má pevné kovové jadro.
Mesiac sa kedysi „prevrátil“ – a vedci to dokázali
Zrejme najprekvapivejšou časťou novej štúdie je potvrdenie tzv. „inverzie plášťa“, teda fenoménu, pri ktorom došlo k zásadnému premiešaniu vrstiev vnútra Mesiaca. V praxi to znamená, že ťažšie prvky v mesačnom plášti sa v priebehu tisícročí prepadli smerom k jadru, zatiaľ čo tie ľahšie sa vytlačili k povrchu. Tento proces vysvetľuje aj prítomnosť nezvyčajne ťažkých prvkov v niektorých vulkanických oblastiach Mesiaca, kde ich predtým nikto neočakával.
Vedci preto hovoria o akomsi „lunárnom preklopení“, ktoré výrazne ovplyvnilo mesačnú geológiu. „Gravitačné pole Mesiaca si dodnes nesie pamäť tejto dávnej udalosti,“ uvádza štúdia. Ide o kľúčovú udalosť, ktorá formovala chemické aj fyzikálne vlastnosti povrchu i vnútra Mesiaca.
Stratené magnetické pole: Ďalšia časť skladačky
Objav pevného jadra zároveň poskytuje nové vysvetlenie pre zaniknuté magnetické pole Mesiaca, ktoré existovalo krátko po jeho vzniku. Predpokladá sa, že zaniklo pred približne 3,2 miliardami rokov. Magnetické polia planét a mesiacov vznikajú pohybom a prúdením tekutého kovu v jadre – a práve zloženie a stav jadra sú kľúčové faktory, ktoré o tom rozhodujú.
Týmto objavom sa teda nielen dopĺňa skladačka poznania o Mesiaci, ale otvára sa aj priestor pre lepšie pochopenie vývoja magnetizmu v planetárnych telesách. Môže to pomôcť aj pri výskume iných mesiacov v slnečnej sústave a prípadne aj mimo nej.
Budúcnosť lunárneho výskumu: Artemis a nové možnosti
Tieto poznatky prichádzajú v mimoriadne vhodnom čase – ľudstvo sa totiž pripravuje na návrat na Mesiac v rámci ambiciózneho programu Artemis. Detailné poznanie jeho vnútornej štruktúry je kľúčové nielen pre bezpečné pristátie, ale aj pre budúce využívanie lunárnych surovín a hlbší geologický výskum.
Vedci veria, že nové generácie seizmických prístrojov, ktoré budú súčasťou pripravovaných misií, ešte presnejšie zmapujú mesačné vnútro a možno odhalia ďalšie tajomstvá, ktoré sa doteraz skrývali hlboko pod povrchom nášho najbližšieho nebeského suseda.
