Starostlivosť o hygienu ľudia kedysi riešili veľmi zvláštnym spôsobom. Niekedy až prehnane, inokedy vôbec. Čo bolo správne, neurčovala vždy len potreba čistoty, ale často aj náboženské predstavy či dobové názory. Mnohí ľudia si dodnes kladú otázku, či je hygiena len spoločenským výmyslom na odstránenie zápachu, alebo má hlbšie korene v prevencii chorôb. Vedci tvrdia, že základná hygienická starostlivosť nie je len ľudská výsada, pretože aj zvieratá majú svoje rituály očisty, ktoré ich chránia pred infekciami. Napríklad mačky či psy, ktoré sa pravidelne oblizujú. Človek však k tejto aktivite pridal emocionálny a spoločenský rozmer.
Starovek: Egypťania boli „maniaci“ čistoty
Ak by sme zostavili rebríček najväčších milovníkov hygieny v histórii, jednoznačne by v ňom dominovali starovekí Egypťania. Tí považovali očistu tela za niečo posvätné a pravidelne sa umývali aj niekoľkokrát denne, nielen ráno, ale aj pred a po každom jedle. Nemali však dnešné mydlá, tie totiž vôbec nepoznali. Miesto nich používali zmes popola, hydroxidu sodného (natronu) a sódy. Egypťania, ktorí mali viac peňazí, si dopriali kúpeľ v elegantných kamenných vaniach oddelených zástenou, zatiaľ čo chudobní sa pravidelne ponárali do vôd rieky Níl. Veľmi rozšíreným zvykom bolo kompletné holenie tela vrátane hlavy, ktorú si potom chránili drahými parochňami.
Starovekí Egypťania kládli mimoriadny dôraz aj na ústnu hygienu. Pravidelne žuvali myrhu, plody rákosia a škoricu, čo im zabezpečilo svieži dych a zdravšie zuby. Túžba po vôňach bola v staroveku obrovská, a to dokonca aj medzi otrokmi. V starovekom Ríme bola parfuméria taká populárna, že ju dokonca museli zákonmi obmedzovať, aby sa predišlo prílišnej spotrebe.
Starí Gréci za Egypťanmi nezaostávali. Každodenné umývanie bolo štandardom, navyše sa aktívne starali o svoju krásu, používali rôzne kozmetické prípravky a veľa športovali. Zanedbanie hygieny bolo prípustné iba ako prejav smútku po smrti blízkej osoby. Vtedy sa niekoľko dní vôbec neumývali a na znamenie žiaľu si sypali popol na hlavu.
Temný a zapáchajúci stredovek: Keď hygiena bola „hriech“
Po ére voňavých Egypťanov a Grékov nastal prudký obrat. Stredovek bol doslova páchnucim obdobím. Ľudia nosili neumyté oblečenie, len zriedka sa umývali a odpadky vyhadzovali rovno na ulicu. Vtedajšia cirkev propagovala ideál chudobného, špinavého kresťana ako symbol skromnosti a pokory. Boh podľa cirkevných predstav mal spasiť práve takéhoto človeka, naopak, čistota a bohatstvo boli spájané s márnotratnosťou a hriechom.
Svedčí o tom aj opis dvora cisára Ota II. (955–983) očami vyslanca bagdadského kalifa, ktorý so zdesením konštatoval, že títo ľudia sa „umývajú sotva dvakrát do roka, nikdy si neperú oblečenie a nosia ho tak dlho, až sa úplne rozpadne. Ani ruky si neumyjú pred jedlom, po ňom, dokonca ani po návšteve toalety.“
Naopak, paradoxne, bežní ľudia žijúci na dedine mali o niečo lepšie návyky. Najmä v lete sa pravidelne kúpali v riekach, no celkovo bola hygiena veľmi obmedzená. Veľké zmeny prišli až počas renesancie, keď sa začalo vyrábať prvé mydlo a vznikli práčovne. Aj keď sa pralo predovšetkým ručne a veľmi namáhavo, pre ľudí znamenalo čisté prádlo doslova revolúciu. Mnohí bohatí dokonca rozdávali zvyšky mydla chudobným ako prejav charity.
Návrat hygieny: Čistota ako nový spoločenský štandard
Prelom v nazeraní na hygienu priniesol až 16. storočie, no aj vtedy ľudia zostávali pod vplyvom množstva predsudkov a povier. Skutočná zmena prichádza až s nástupom baroka a radikálne sa pohľad mení koncom 18. storočia. Pravidelné umývanie začalo byť vnímané ako znak dobrého vychovania a dôveryhodnosti. Vznikajú prvé mestské kúpele, ktoré sa stali obľúbeným miestom stretávania sa a spoločenskej zábavy. Bohatí občania si sem pozývali svojich priateľov, spoločne jedli, pili a diskutovali.
Cirkev opäť kritizovala kúpele ako miesta hriechu a mravnej skazenosti, no napriek jej odporu záujem o spoločenské kúpanie stúpal. Mestské kúpele sa stali symbolom vyššej životnej úrovne a postupne boli dostupné aj širšej verejnosti.
Tak sa hygiena definitívne vrátila ako prirodzená súčasť života, a zápach stredoveku zostal už len ako historická spomienka, pri ktorej si môžeme s úľavou uvedomiť, ako dobre nám v modernej dobe vlastne je.
