Niektorí ľudia prežili klinickú smrť a často opisujú, že sa im pred očami premietol celý život. Výnimkou nie sú ani pocity úplného pokoja a mieru. To či sa jedná o pravdu sa pokúsili zistiť lekári z izraelskej nemocnice.
Lekári skúmali myšlienky a pocity ľudí, ktorí mali nejakým spôsobom blízko k smrti. Výsledky ich bádania zverejnili americké vedecké magazíny. Ľudia, ktorí prežili vlastnú smrť, sa zapojili do unikátnej lekárskej štúdie. Tím odborníkov sa v nej pokúsil zistiť, ako prebiehajú posledné minúty nášho života. A bol veľmi prekvapený. Tí, ktorí mali k smrti veľmi blízko alebo si klinickou smrťou prešli, totiž často pred očami skutočne videli svoj život. Oslovení ľudia totiž priznali, že videli niekoľko udalostí z vlastného života, ktoré ale neboli chronologicky zoradené.
Tím lekárov z jeruzalemskej nemocnice Haddassah analyzoval príbehy ľudí, ktorí sa ocitli blízko smrti, a zistil, že návrat k spomienkam zo života môže byť spôsobený tou časťou mozgu, ktorá ukladá spomienky.
Ako je ale možné, že práve táto časť mozgu je pri umieraní aktívna natoľko, že nám premieta v mysli obrazy nášho života? Aj na to lekári našli odpoveď, domnievajú sa totiž, že práve táto mozgová časť patrí medzi posledné časti postihnuté nedostatkom kyslíka a stratou krvi. Preto je schopná pracovať aj vo chvíli, keď človek stráca vedomie a pomaly umiera.
Podľa lekárov sa často jedná o spomienky, ktoré sú citovo naplnené. Jeden z účastníkov priznal, že u nich neexistoval lineárny priebeh, a nedokázal preto odpovedať na otázku ako dlho ich prežíval a prečo práve tieto konkrétne spomienky videl.
„Bolo to, ako by som tam bol celé stáročia. Nebol som v dobe ani v žiadnom priestore. Bol to okamih a zároveň tisícka rokov. Obe, ale zároveň ani jedno,” cituje štúdia jedného z účastníkov.
Malé percento ľudí malo aj zážitky opačné, teda desivé a nepríjemné. Hovorí sa predovšetkým o stonaní, chlade, ľahostajnosti a obklopením podivnými ľudskými a zvieracími tvormi.
Podľa lekárov ale nie je možnosť uvidieť vlastný život „výsadou“ iba umierajúcich ľudí. Tvrdia, že znovuprežitie životných udalostí môže stretnúť aj zdravých jedincov. Znázornenie životných udalostí a spomienok môže byť totiž vyvolané aj pod vplyvom extrémnych podmienok, ako je napríklad psychologický alebo fyziologický stres.
