Predstavte si situáciu, v ktorej trávite dlhé týždne či mesiace uzavretí s kolegami v obmedzenom priestore a niet úniku. Je jedno, či sa to deje v útrobách vesmírnej lode smerujúcej na Mars, alebo na antarktickej vedeckej stanici v odľahlej pustatine ľadu a snehu. V oboch prípadoch existuje vysoké riziko, že napätie medzi ľuďmi prerastie do konfliktu, ohrozí samotné fungovanie misie a odhalí, aká krehká dokáže ľudská psychika byť.
Keď konflikt otriasol antarktickou posádkou
Na jednej antarktickej stanici, ktorá nesie názov Sanae IV., nedávno došlo k vyhrotenej potýčke medzi členmi desaťčlenného tímu. Jeden z výskumníkov fyzicky napadol veliteľa stanice a údajne došlo aj k hrozbám smrťou. Príčinou mala byť nespokojnosť so zadanými úlohami, čo postupne prerástlo do otvoreného agresívneho prejavu. V Antarktíde je však problém, že na takomto odľahlom mieste jednoducho nie je kam odísť – celá skupina je v podstate odkázaná sama na seba a narušené vzťahy majú dosah na fungovanie celej misie.
Táto skúsenosť psychológom ukázala, aké dôležité je stavať dlhodobé výpravy, či už na Zemskom Južnom póle alebo vo vesmíre, na silnej psychickej odolnosti a vzájomnej dôvere medzi členmi posádky. Ak sa totiž spustí takzvaná „ponorková choroba“ (ponorková nemoc), keď človeku začne prekážať aj drobný zvuk dýchania kolegu, môže sa tím veľmi rýchlo a nepríjemne rozpadnúť na znepriatelené tábory.
Plavba na Mars a nebezpečenstvo konfliktu
Vo chvíli, keď si predstavíme podobnú situáciu počas letu na Mars, tieto obavy nadobúdajú ešte naliehavejšiu podobu. Podľa slov Boba McDonalda, by takáto cesta tam a späť mohla trvať 750 až 1 000 dní, v závislosti od toho, koľko paliva by bola posádka ochotná spáliť. Počas celej tejto doby by astronauti žili v uzavretom prostredí bez reálnej možnosti rýchleho návratu na Zem.
Stačí jeden vyostrený konflikt, napätie prechádzajúce do fyzických útokov, a misia by sa mohla zmeniť na katastrofu. Ľudia na palube by sa navzájom ohrozovali, a to nielen na psychickej úrovni – ohrozenie by sa mohlo týkať aj chodu prístrojov, komunikácie so Zemou či kritického rozhodovania o systémoch podpory života.
Mars 500: keď stiesnené prostredie simuluje dlhú misiu
Práve preto sa vedecká obec usiluje zistiť, do akej miery sa dá pripraviť na takéto krízové situácie a ako možno výberom a tréningom posádok znížiť riziko ľudského zlyhania. Jedným z významných projektov, ktorý sa touto problematikou zaoberal, bol Mars 500.
Šesťčlenná skupina ľudí (trojica Rusov, jeden Číňan, jeden Francúz a jeden Talian) spolu strávila 520 dní v uzavretom simulovanom priestore, pričom komunikácia s vonkajším svetom bola obmedzená len na „SMS správy“. Tie navyše prichádzali až s 25-minútovým oneskorením, aby experiment čo najviac pripomínal reálnu vesmírnu misiu k Marsu.
Čo priniesol experiment a česká účasť
Cieľom projektu Mars 500 bolo sledovať, ako ľudia reagujú na dlhodobý pobyt v obmedzených podmienkach a ako sa medzi nimi vyvíjajú vzťahy. Zaujímavosťou je, že sa na ňom podieľali aj výskumníci z Českej republiky, ktorí monitorovali dynamiku vzťahov pomocou tzv. sociomapovania.
Táto metóda umožňuje zobraziť, ako sa menia vzťahy medzi členmi posádky v priebehu času a ako je celý tím schopný spolupracovať alebo sa naopak polarizovať. Výsledky sledovania uverejnili na svojich stránkach odborníci zo spoločnosti Qed Group s poznámkou, že využívali vlastnú metódu Sociomapping na monitorovanie dynamiky tímovej spolupráce i vzťahu k riadiacemu centru experimentu.
Samozrejme, v podmienkach Mars 500 vždy existovala možnosť experiment predčasne ukončiť, ak by vzniklo mimoriadne extrémne vyostrenie konfliktov. V reálnom vesmíre však taký únik nie je možný, a práve to je kľúčový dôvod, prečo sa medzinárodné vesmírne agentúry venujú psychologickému skríningu a príprave posádok na dlhé misie.
Ponorková choroba: keď sa vzťahy lámu
Ponorková choroba, nazývaná aj ponorkový syndróm, vzniká v dôsledku dlhodobého stresu, stereotypu a uzavretého prostredia s obmedzenými podnetmi. Vzťahy v takomto „mikrosvete“ môžu rýchlo eskalovať od drobných slovných konfliktov až k fyzickým konfrontáciám. Je to stav, ktorý sa často pripisuje ponorkám či polárnym staniciam, ale v zásade sa môže vyskytnúť v akejkoľvek malej komunite ľudí, ktorí sa od seba nedokážu fyzicky vzdialiť.
Najväčšie riziko pritom nastáva práve tam, kde nie je možnosť konflikt rýchlo „odvetrať“ tým, že by sa jeden z účastníkov presunul na iné pracovisko alebo jednoducho odišiel domov. V sťažených prostrediach, akými sú orbitálne stanice, vesmírne moduly či stanice na ľadovom kontinente, sa všetko odohráva v uzavretom kruhu s obmedzenými zdrojmi a minimálnou možnosťou rýchlej evakuácie.
Psychická príprava je kľúč
Ako pripomína Bob McDonald, medziplanetárne cestovanie si bude vyžadovať intenzívny psychologický tréning a dôkladný výber ľudí, aby sa zabezpečilo, že posádka dokáže spolupracovať a predchádzať konfliktom už v zárodku. Táto práca na sebe a na tímovej dynamike je minimálne taká dôležitá ako odborné zručnosti či technické znalosti.
Stačí sa zamyslieť nad tým, ako často nám dokáže „liezť na nervy“ kolega v práci, hoci ho vidíme iba osem hodín denne a po skončení zmeny ideme každý svojou cestou. Predstavte si teda situáciu, že takýto kolega je s vami 24 hodín denne po celé mesiace či roky a vy nemáte kam utiecť. Práve schopnosť zvládať takéto psychické tlaky a vytvárať podpornú atmosféru je rozhodujúcim faktorom úspechu.
Záver: Život v extrémoch vyžaduje silnú myseľ
Príbeh z Antarktídy je výstražným signálom, že ľudské slabosti a dlhodobý stres môžu vyústiť do kríz, ktoré ohrozujú samotnú podstatu spoločného fungovania. V prípade misií na Mars či iné vzdialené objekty by podobná situácia mohla mať devastačné následky. Preto sa dnes odborníci z rôznych oblastí – psychológovia, inžinieri a špecialisti na výcvik astronautov – snažia nájsť najefektívnejšie spôsoby, ako ľudskú psychiku chrániť a ako budovať silné, odolné tímy schopné prežiť spolu dlhé mesiace v podmienkach, kde nie je cesty späť.
Práve takto vytrénovaní a psychicky stabilní jedinci budú tvoriť budúce posádky, ktoré sa jedného dňa vydajú na historickú cestu na Mars. A konflikt z antarktickej stanice nám pripomenul, že byť „zavretí“ na jednom mieste s ľuďmi, ktorých už dobre poznáme (a to vrátane ich nedostatkov), je oveľa ťažšie, než sa môže na prvý pohľad zdať.
