Spoločné spanie – teda keď dieťa zaspáva alebo prespí noc v posteli s rodičmi – je téma, ktorá vyvoláva silné názory. Jedni ho považujú za prirodzený prejav blízkosti, druhí sa obávajú, že dieťaťu škodí. Pravda však nie je ani čiernobiela, ani univerzálna.
Čo vlastne znamená spoločné spanie?
Odborníci rozlišujú dva pojmy:
- room-sharing – dieťa spí v tej istej miestnosti ako rodičia, ale na vlastnej ploche (napr. v postieľke priloženej k posteli),
- bed-sharing – dieťa spí v tej istej posteli s rodičmi.
Tieto dva pojmy sa často zamieňajú, no z hľadiska bezpečnosti je medzi nimi zásadný rozdiel.
Čo odporúčajú pediatri a spánkoví odborníci
Dieťa by malo počas prvého roka života spať v blízkosti rodičov, ale nie v tej istej posteli. Najlepším riešením je room-sharing, pretože:
- rodičia môžu rýchlejšie reagovať na plač alebo potrebu dieťaťa
- bábätko sa cíti v bezpečí
- a zároveň sa znižuje riziko syndrómu náhleho úmrtia dojčaťa (SIDS)
Spoločné spanie v jednej posteli (bed-sharing) môže byť rizikové, najmä ak:
- rodičia fajčia, pijú alkohol alebo užívajú lieky ovplyvňujúce bdelosť
- dieťa je predčasne narodené alebo má nízku pôrodnú hmotnosť
- posteľ je mäkká, s vankúšmi či ťažkými prikrývkami, ktoré môžu brániť dýchaniu
Ak sa rodičia napriek odporúčaniam rozhodnú spať s bábätkom, odborníci zdôrazňujú, že je nevyhnutné dodržiavať zásady bezpečného spoločného spania – napríklad položiť dieťa na chrbát, odstrániť z postele všetky mäkké predmety a neprekrývať ho spoločnou prikrývkou.
Výskumy o výhodách blízkosti
Výskumy ukazujú, že keď matka spí v blízkosti dieťaťa (aj keď nie nutne v tej istej posteli), ich spánkové rytmy sa zosúlaďujú.
Matka reaguje na zmeny dýchania dieťaťa a to môže prispieť k stabilnejšiemu a bezpečnejšiemu spánku.
Spoločný spánok posilňuje citové puto medzi rodičom a dieťaťom, uľahčuje dojčenie a znižuje stres u oboch. Zároveň však zdôrazňuje: bezpečné spoločné spanie si vyžaduje premyslené podmienky a nemalo by sa zamieňať s neorganizovaným zaspávaním dieťaťa v posteli rodičov.
Kedy by malo dieťa začať spať samo?
Neexistuje žiadny presne stanovený vek, kedy by sa dieťa malo „odstaviť“ od spoločného spania. Závisí to od jeho temperamentu, citovej zrelosti aj od rodinnej situácie.
Psychológovia sa však zhodujú, že:
- do 4–5 rokov môže spoločný spánok pomáhať prekonávať strach z odlúčenia
- po 5. roku je vhodné postupne prechádzať na samostatné spanie, aby si dieťa rozvíjalo nezávislosť a sebavedomie
Dôležité je, aby tento proces nebol násilný. Ak sa dieťa cíti odmietnuté alebo potrestané, môže to viesť k úzkosti či problémom so spánkom.
Psychologické súvislosti
Spoločné spanie nie je len o pohodlí. Pre dieťa predstavuje zdroj istoty a emocionálnej stability. V kultúrach, kde je rodinná blízkosť silnejšia (napr. v Ázii alebo Afrike), je úplne bežné, že deti spia s rodičmi aj niekoľko rokov – a neprejavuje sa to negatívne na ich vývine.
Na Západe je väčší dôraz na samostatnosť, no výskumy nepreukázali, že by spoločné spanie automaticky brzdilo nezávislosť. Dôležitejšie než miesto, kde dieťa spí, je pocit bezpečia, ktorý si odnáša do bdelého života.
A čo staršie deti?
Aj školáci alebo tínedžeri sa môžu občas vracať do rodičovskej postele – napríklad po zlom sne, počas choroby či v období stresu. Odborníci sa zhodujú, že občasné prespatie pri rodičoch nie je problém, pokiaľ z toho nevznikne trvalý zvyk.
Záver
Spoločné spanie nie je ani správne, ani nesprávne – je to rozhodnutie každej rodiny.
Ak sa rodičia rozhodnú pre spoločný spánok, mali by poznať zásady bezpečnosti a sledovať, ako sa pri tom cítia oni aj dieťa.
Najdôležitejšie pravidlo znie: Dieťa má spať tam, kde sa cíti v bezpečí – a kde môžu všetci pokojne odpočívať.
