Stres sa netýka len dospelých, hoci si to mnohí rodičia myslia. Prežívajú ho aj malé deti, a to často intenzívnejšie, než si uvedomujeme. Každé dieťa však reaguje inak – niektoré situácie berie ako výzvu, iné ich vníma ako neprekonateľnú prekážku. Psychologička vysvetľuje, prečo je dôležité vedieť rozlišovať medzi rôznymi typmi osobností a ako deťom poskytnúť podporu v obdobiach, keď čelia záťaži či zmenám.
Stres u detí – neviditeľný spoločník
Rovnako ako dospelí, aj deti môžu byť vystavené stresu. Ak ich čaká náročné obdobie – napríklad nástup do školy, zdravotné vyšetrenie či prespávanie mimo domova – rodičia by mali s deťmi otvorene hovoriť o tom, čo ich čaká. Dôležité je vnímať ich pocity, nebagatelizovať obavy a ukázať im, že sú pochopené. To, čo jednému dieťaťu pripadá ako zaujímavá výzva, môže byť pre iné obrovským zdrojom napätia. Nezáleží iba na samotnej situácii, ale najmä na tom, ako ju dieťa spracuje vo svojom mozgu.
„To, čo jedného vystresuje, môže byť pre iného lákavá príležitosť,“ vysvetľuje lekárka. Práve preto je dôležité poznať vrodené nastavenie dieťaťa. To opisuje takzvaná Teória typov, ktorá vychádza z prirodzeného fungovania mozgu a rozlišuje viaceré osobnostné typy.
Prečo sú aj súrodenci rozdielni
Možno ste si všimli, že aj deti vyrastajúce v jednej rodine, dokonca jednovaječné dvojčatá, pristupujú k životným situáciám úplne inak. Niektoré deti s radosťou vyhľadávajú nové prostredie, neboja sa zoznamovať s neznámymi ľuďmi a bez problémov odídu na tábor, kde nikoho nepoznajú. Berú to ako príležitosť spoznať nových kamarátov.
Naopak, iné deti už samotná predstava zmeny režimu či neznámeho prostredia paralyzuje. Kým jeden typ dieťaťa berie chybu ako prirodzenú skúsenosť, druhé ju vníma ako osobné zlyhanie.
Psychologička pripomína, že tieto rozdiely nevznikajú výchovou, ale sú dané geneticky a prirodzeným nastavením mozgu. Preto by rodičia mali viac pozorovať a menej hodnotiť. Namiesto toho, aby sme z detí formovali kópie seba samých, je lepšie zisťovať, čo konkrétne potrebuje práve ono – so svojím jedinečným typom osobnosti.
Znesiteľný a toxický stres – v čom je rozdiel?
Nie každý stres je škodlivý. Miková rozlišuje medzi znesiteľným stresom a toxickým stresom.
- Znesiteľný stres – ide o nepríjemnú, no zvládnuteľnú skúsenosť. Keď dieťa náročnú situáciu prekoná, ukladá si ju v mozgu ako niečo, čo zvládlo. Vďaka tomu sa buduje jeho odolnosť a sebavedomie.
- Toxický stres – nastáva, keď je dieťa na situáciu úplne samo, nerozumie jej alebo ju nedokáže vedome spracovať. Takýto zážitok sa ukladá chaoticky a môže sa neskôr prejaviť ako silná emócia bez jasného dôvodu.
Rozdielne typy osobností reagujú aj na odlišné podnety. Niekto si všimne aj jemnú zmenu tónu hlasu a okamžite ju prežije ako kritiku, inému prejde úplne bez povšimnutia. Práve tieto odlišnosti rozhodujú o tom, čo dieťa vníma ako bezpečie či ohrozenie.
Čo stresuje rôzne typy detí?
- Deti, ktoré potrebujú stabilitu a predvídateľnosť, stresuje, ak sa veci dejú inak, než sú zvyknuté, a nemali čas sa pripraviť.
- Deti, ktoré túžia po kompetentnosti, trpia, keď sa im niečo nepodarí a ony to vnímajú ako zlyhanie.
- Tie, ktoré potrebujú slobodu a rýchly výsledok, idú do akcie s tým, že „skúsia a uvidia“ – neúspech ich zväčša nestresuje.
- Typy, ktoré hľadajú hlbší zmysel a jedinečnosť, citlivo reagujú na neverbálnu komunikáciu – tón hlasu či pohľady berú veľmi osobne. Pre iných sú zas podstatné fakty a logika.
Ako deťom pomôcť spracovať ťažké zážitky?
V prvom rade je dôležité poznať osobnosť dieťaťa, aby rodič vedel, kde je hranica medzi zvládnuteľným a toxickým stresom. Niekedy sa rodičia sústredia najmä na prípravu – napríklad ako dieťa upokojiť pred odberom krvi. Rovnako dôležité je však pomôcť mu spracovať zážitok spätne.
Najlepšie funguje rozhovor. Pamäť totiž nefunguje ako kartotéka faktov, ale skôr ako sieť asociácií. Záleží na tom, aký význam udalosti prisúdime – a práve to môžeme s deťmi vytvárať spoločne. Stačí krátky rozhovor počas večere alebo pri ceste autom.
Namiesto otázok typu „Čo ste mali na obede?“ skúste:
- „Čo ťa dnes potešilo?“
- „Čo ťa nahnevalo?“
- „Kedy si musel premýšľať, ako niečo zvládnuť?“
Starším deťom môže pomôcť písanie denníka. V období dospievania má vyjadrovanie pocitov a zážitkov na papieri až terapeutický účinok.
Metóda diaľkového ovládača
Neuropsychiater odporúča takzvanú metódu diaľkového ovládača. Dieťa pri rozprávaní dostane kontrolu nad tým, kedy chce príbeh zastaviť, preskočiť alebo sa k nemu vrátiť. Vďaka tomu môže zážitok spracovať vedome a uložiť si ho ako zvládnutý, nie ohrozujúci.
Musíme vždy zasahovať?
Otázka, či má rodič zasahovať do každej ťažkej situácie dieťaťa, nemá jednoduchú odpoveď. Niekedy je prítomnosť rodiča veľkou oporou, inokedy môže nevedomky prenášať vlastný strach alebo tlak.
„Rodičia by mali viac dôverovať svojej intuícii,“ odporúča Miková. Neraz sa totiž ukáže, že dieťa dokázalo situáciu zvládnuť lepšie bez priamej pomoci – napríklad pri konfliktoch s kamarátmi či pri športových neúspechoch. Niekedy je najväčšou pomocou práve to, keď mu dáme priestor a nepodsúvame vlastný pohľad.
Kľúčom k zvládaniu detského stresu je pochopenie jedinečnosti každého dieťaťa. Namiesto snahy meniť ho na obraz rodiča je lepšie spoznať jeho osobnosť a podporovať ho spôsobom, ktorý mu najviac vyhovuje.
