Myslíš si, že zhruba vieš, ako budeš vyzerať, cítiť sa a čo všetko ešte zvládneš za desať, dvadsať či tridsať rokov? Že už máš „hotovú“ osobnosť a zásadné zmeny máš za sebou? Psychológovia a výskumy naznačujú opak: predstaviť si, ako sa bude naše telo aj myseľ vplyvom starnutia meniť, je pre väčšinu ľudí oveľa ťažšie, než by čakali.
Každý z nás sa s vekom mení – navonok aj vo vnútri. Niekto sa so starnutím vyrovnáva ľahšie, iný s oveľa väčším napätím, smútkom či vzdorom. Jedno však máme spoločné: v starobe budeme iní, než sme si v mladosti vôbec vedeli predstaviť. A to nielen fyzicky, ale aj v tom, ako rozmýšľame, čo prežívame a čo považujeme za dôležité.
Nedávna rozsiahla štúdia o tom, ako sa človek mení v čase priniesla zaujímavý záver. Väčšina ľudí si dokáže pomerne dobre uvedomiť, akou premenou prešli oproti minulosti: vedia, že sú iní než ako tínedžeri či dvadsiatnici. No zároveň si vôbec nepripúšťajú, že by sa v budúcnosti mali výraznejšie meniť ďalej.
Psychológovia tento zvláštny jav nazvali „ilúzia konca osobnej histórie“. A podľa nich má často nepríjemné následky – ovplyvňuje naše vzťahy, kariéru, finančné rozhodnutia aj to, ako sa pripravujeme (alebo nepripravujeme) na starobu.
„Už som hotový človek.“ Lenže nie.
Keď sa spätne pozrieme na svoj život, väčšinou si vieme pomerne presne vybaviť, ako sme sa menili.
Napríklad:
Niekoho by sme ako dieťa našli plachého, bojazlivého, hanblivého. Postupne však získal sebavedomie, naučil sa komunikovať, vybojoval si svoje miesto vo svete a dnes sa cíti ako relatívne spokojný, vyrovnaný dospelý človek.
Niekto iný bol v detstve divoký, impulzívny, neposlušný, ale s vekom sa v ňom usadil pokoj, nadhľad a vnútorná stabilita.
Takéto životné obraty si dokážeme spätne pomenovať: „Kedysi som bol taký, teraz som iný.“
Keď sa však máme pozrieť opačným smerom – do budúcnosti – zrazu ako keby sme „zamrzli“. Psychológ Hal Hershfield z University of California v Los Angeles v knihe „Tvoja vlastná budúcnosť“ píše:
„Spravidla si uvedomujeme, že naša osobnosť sa vyvíjala od detstva až do súčasnosti. No keď začneme premýšľať o tom, ako sa zmeníme o desať či dvadsať rokov, akoby sme zrazu nechceli priznať, že podobne nevyhnutné premeny nás čakajú aj ďalej – a často rýchlejšie, než čakáme.“
Aj tí najväčší skeptici podľa neho na otázku, ako vidia sami seba o dvadsať päť rokov, často odpovedajú v duchu: „Takto to už ostane. Už sa veľmi meniť nebudem.“
Lenže realita je iná. Starnutie a životné zmeny si nevyberajú. Skôr či neskôr prídu – telesné obmedzenia, iné priority, zmena hodnôt, možno nové choroby, ale tiež nové vzťahy, záľuby či radosti, ktoré si dnes ani nedokážeme predstaviť.
Hershfield preto odporúča, aby sme sa na tieto zmeny nesnažili len rezignovane „nepozerať“, ale psychicky sa na ne pripravili – podobne, ako si plánujeme financie, dôchodok či bývanie.
Ako sa rodila idea ilúzie konca osobnej histórie
Fenomén „ilúzie konca osobnej histórie“ je v psychológii relatívne nový. Seriózne sa nim začali vedci zaoberať až nedávno. Prvý veľký výskum odštartoval tím psychológov pred pár rokmi, ale potreba získať naozaj veľkú vzorku ľudí ich priviedla k pomerne netradičnému kroku – spojili sa s televíziou.
Pomohla im populárna relácia belgickej štátnej televízie „Tajomstvá kľúčov k šťastiu“. Vystupujú v nej renomovaní psychológovia a lekári, ktorí rozoberajú, prečo sú ľudia – hlavne v staršom veku – často nešťastní a ako by sa to dalo zmeniť. Práve tam vedci predstavili svoj výskum a vyzvali divákov, aby sa zapojili.
Záujem bol obrovský: prihlásilo sa viac než 7 500 dobrovoľníkov vo veku od 18 do 68 rokov. Takáto vzorka už dokáže pomerne spoľahlivo ukázať trendy naprieč generáciami.
História sa vraj skončila dnes
Účastníci výskumu najskôr vypĺňali podrobné dotazníky. Na ich základe psychológovia hodnotili napríklad:
mieru extroverzie,
nadšenie a entuziazmus,
sklon ku kritickosti či negativizmu,
disciplínu a spoľahlivosť,
ako ľahko sa nechajú znechutiť alebo nahnevať,
otvorenosť novým zážitkom a skúsenostiam.
Potom prišla zaujímavá časť. Ľudia mali rovnaké otázky zodpovedať dvakrát „v hlave“:
Ako by na ne odpovedali pred desiatimi rokmi,
a ako podľa nich odpovedia o desať rokov.
Vedúci výskumu, psychológ Jordi Quoidbach, vysvetľuje, že jeho dlhodobým cieľom je skúmať, ako lepšie pracovať s emóciami – vlastnými aj cudzími – a ako robiť rozhodnutia, ktoré vedú k šťastnejšiemu životu, najmä v starobe.
Vedci pôvodne predpokladali, že ilúzia konca osobnej histórie bude silnejšia u starších ľudí. Že práve oni budú mať pocit, že „to hlavné“ už majú za sebou.
Výsledky ich však prekvapili.
Na veku až tak nezáležalo.
Mladí dospelí,
ľudia v strednom veku
aj seniori
– všetci v priemere verili tomu istému: zásadné životné zmeny sa už stali, budúcnosť už ich veľmi neprekvapí.
Quoidbach to opisuje takto:
„Mladí týmto syndrómom trpia prekvapivo podobne ako ľudia v strednom veku či dôchodcovia. Väčšina má pocit, že osudové zvraty, životné lekcie a premeny osobnosti už prebehli. Veria ilúzii, že ich myseľ a duša teraz zamrzne v dnešnom stave.“
Nemenné hodnoty? Ani to nie je pravda
Výskum sa nezastavil len pri osobnostných črtách. Vedcov zaujímalo aj to, čo si ľudia myslia o svojich hodnotách a záľubách – teda o tom, čo majú radi.
Ukázalo sa, že ilúzia konca osobnej histórie pracuje aj tu veľmi silno.
Takmer tri štvrtiny účastníkov boli presvedčené, že:
hudba, ktorú milujú teraz,
filmy, ktoré považujú za „tie pravé“,
knihy, ktoré ich oslovujú,
či životné záľuby a koníčky, ktorým venujú čas,
sa v budúcnosti už veľmi meniť nebudú.
Inými slovami: „To, čo sa páči mne teraz, je proste moje. Takto to už ostane. Hudba môjho života, štýl môjho života, hodnota môjho života.“
Quoidbach k tomu dodáva, že veľmi veľa ľudí podlieha presvedčeniu, že všetko podstatné sa už stalo. Ich pohľad na svet je vraj hotový a stabilný. História – v ich vlastnej hlave – končí vždy práve dnes.
Prehnané sebavedomie ako civilizačná choroba
V knihe „Emočná kompetencia“, v ktorej Quoidbach rozoberá aj pojem sebapoňatie (teda predstavu človeka o sebe samom), spája ilúziu konca osobnej histórie s ďalším javom: s tým, čo nazýva „epidémiou prehnaného sebavedomia a duševného pohodlia“.
Tvrdí, že kedysi šlo o skôr výnimočný úkaz. Dnes však – v krajinách ako USA, Kanada, Austrália či vo veľkej časti Európy – vykazuje niektorý z jeho príznakov sedem z desiatich ľudí.
Ako sa to prejavuje?
Mnoho ľudí je presvedčených, že ich pohľad na svet je jediný správny.
Čo si myslia oni, je pravda; čo si myslia iní, je omyl, prehnaná citlivosť alebo rovno lož.
Prehnaná sebastrednosť a sebavedomie im navodzujú pocit, že sú pre svoje okolie priam neodolateľní a že ich životný štýl či hodnoty sú tie jediné, ktoré stoja za to.
Quoidbach upozorňuje, že pre veľkú časť ľudí je dnes desivá samotná predstava, že by sa ešte mali zmeniť.
Starnutie, dozrievanie, pokora?
To celé vnímajú často ako útok na svoju identitu:
„Je mi dobre tak, ako mi je. Nechcem sa meniť. Každý, kto mi naznačuje opak, ohrozuje to, kým som.“
Výsledkom je, že namiesto prirodzeného vývoja a vnútornej práce na sebe sa mnohí radšej uzavrú do pohodlného osobného „skleníka“.
Pohodlná istota a duševná lenivosť
Druhým dôležitým faktorom, ktorý podľa odborníkov živí ilúziu konca osobnej histórie, je prílišné pohodlie a lenivosť mysle. Moderný svet od nás síce vyžaduje výkon a tempo, no zároveň nám ponúka aj bezprecedentný komfort.
Psychológ Hal Hershfield si všíma, že ľudia často:
uprednostňujú „hrať sa na vlastnom piesočku“,
uzatvárajú sa do malých bublín rovnako zmýšľajúcich priateľov,
slepo nasledujú kult peňazí a konzumu.
Na prvý pohľad ide o lákavý život: nič ma veľmi nevyrušuje, nič ma nenúti prehodnocovať názory, nič ma zásadne nekonfrontuje s inakosťou.
Lenže dovnútra to má temnú stránku.
Podľa Hershfielda sa tým oberáme o hlbšiu radosť zo života – o tú, ktorá súvisí s:
otvorenosťou voči iným ľuďom,
schopnosťou vcítiť sa do druhého,
pokorou voči svetu, ktorý nemáme pod kontrolou,
ochotou zápasiť, prekonávať prekážky, učiť sa, meniť sa a dozrievať.
Duševná pohodlnosť je v tomto zmysle podobne zákerná ako rezignácia na pohyb. Keď sa prestaneme hýbať, rastie riziko obezity, cukrovky či srdcovo-cievnych ochorení.
Pri mysli to funguje podobne:
kto prestane „cvičiť“ svoj vnútorný svet,
odmieta nové skúsenosti,
vyhýba sa akémukoľvek psychickému nepohodliu,
ten zvyšuje riziko, že uviazne v frustrácii, povrchnosti a pocite prázdnoty.
Hershfield uvádza názorný obraz človeka žijúceho v kultúre, kde je bežné všade jazdiť autom. Tento človek sa prakticky prestal venovať obyčajnej chôdzi – z garáže do auta, z auta do obývačky, z WC do kúpeľne. Chodenie považuje za zbytočne náročné a únavné.
Podobne nakladáme aj so svojou psychikou: prestať „chodiť pešo“ vnútorne znamená vzdať sa cesty, ktorá síce občas bolí, ale vedie k rastu.
Strach z budúcnosti a strach z konca
Za tým všetkým sa skrýva ešte jeden silný motor – strach.
Strach z budúcnosti,
strach zo starnutia,
strach z toho, že to najlepšie máme za sebou.
Mnohí ľudia v sebe nosia obavy, že v starobe budú už len chorí, unavení, chudobní, odkázaní na systém či rodinu. Že namiesto zaslúženého pokoja ich čaká boj o prežitie. V takej atmosfére je úplne pochopiteľné, že nemajú chuť premýšľať nad tým, čo bude o dvadsať rokov.
Hershfield však upozorňuje, že práve tento únik pred budúcnosťou nás oberá o možnosť sa na ňu pripraviť – psychicky, finančne, vzťahovo aj prakticky.
Jordi Quoidbach ide ešte ďalej: podľa neho nás moderná civilizácia síce robí pohodlnejšími a rozmaznanejšími, ale zároveň aj zbabelejšími.
Najmä v USA podľa neho mnohí ľudia úplne vytlačili z vnímania samotnú myšlienku konca života a smrti. Nehodí sa to k predstave nekonečného „šťastia za peniaze“, a tak sa o tom nehovorí, nepozerá, nepočuje. Mnohé ďalšie kultúry ich v tom ochotne nasledujú.
Dôsledok? Strácame schopnosť:
včas myslieť na možné krízy,
predchádzať problémom,
prijať aj bolestivé či smutné etapy,
improvizovať, keď príde zmena, ktorú sme nečakali.
A tu sa kruh uzatvára. Kto verí, že jeho osobná história sa v podstate už skončila, ten sa neučí pracovať s budúcimi zmenami – a o to viac ho dokážu zraziť na kolená, keď prídu.
Ako sa chrániť pred frustráciou zo staroby
Autori výskumu aj spomínaných kníh sa zhodujú, že priznať si vlastnú zmeniteľnosť je jeden z kľúčov k vnútornej rovnováhe v neskoršom veku.
Patrí sem najmä:
prijať, že nebudeme večne mladí,
uvedomiť si, že náš život je konečný,
pripustiť, že aj po päťdesiatke, šesťdesiatke či sedemdesiatke nás môžu čakať zásadné zmeny – v dobrom aj v zlom,
neprestávať sa učiť, meniť názory, skúšať nové veci, budovať vzťahy.
Quoidbach píše, že keď sa naučíme nebáť sa vystúpiť zo svojho uzavretého sveta stereotypov a pripustíme si, že náš príbeh ešte nekončí, získame akúsi „psychickú imunitu“ voči ilúzii konca osobnej histórie.
Hershfield k tomu dodáva, že nám to v dlhodobom dôsledku prinesie nielen menšiu pravdepodobnosť, že upadneme do hlbokej frustrácie zo starnutia, ale aj väčšiu vyrovnanosť. A práve tá je kľúčom k tomu, aby sme si vedeli užiť krásne a neopakovateľné momenty, ktoré starší vek prináša ľuďom s bohatým sociálnym životom a harmonickou osobnosťou.
