Vplyv rodičov na vývin dieťaťa je nesmierny. Každý z nás prichádza na svet ako jedinečná bytosť, no to, s akými hodnotami a sebadôverou vyrastáme, do veľkej miery závisí od výchovy v rodine. Čo však nastane, ak rodičia sami zápasia s vlastnou emocionálnou zrelosťou a nedokážu zvládať nielen svoje pocity, ale ani pocity dieťaťa? Podľa odborníkov môže mať takýto prístup dlhodobé dôsledky na sebavedomie a osobnostný rozvoj detí, ktoré si tieto vzorce neraz nesú až do dospelosti.
Keď rodič sám nie je „dospelý“ v emočnej rovine
Psychológovia sa zhodujú, že rodič by mal byť pre svoje dieťa akýmsi „bezpečným prístavom“ – prostredím, kde sa dieťa môže slobodne učiť rozpoznávať a vyjadrovať svoje emócie. Rodič, ktorý dokáže pokojne reagovať aj vo vypätých situáciách, výrazne podporuje zdravý citový vývoj dieťaťa. No nie vždy je to tak. Ako uvádza psychologička, emocionálne zrelý rodič dokáže byť pre dieťa „emocionálnym kontajnerom“. V praxi to znamená, že ustojí návaly hnevu, smútku či nadšenia a dokáže pomôcť dieťaťu rozoznať a spracovať jeho pocity.
V rodinách, kde rodičia emocionálne nezvládajú vlastný život, sa však neraz stáva, že namiesto spoľahlivého „kontajnera“ plného pochopenia a láskavej reakcie funguje akési „sitko“. Dieťa tak nedostáva dostatočnú emočnú oporu a neraz zostáva s otázkami typu: „Je môj smútok v poriadku? Môžem sa nahnevať?“ Výsledkom môžu byť dlhodobé pochybnosti o vlastnej hodnote, ktoré sa prenášajú aj do dospelosti.
Čo znamená byť emocionálne zrelým rodičom?
Emocionálna zrelosť znamená, že rodič má vyvinutú schopnosť reflektovať vlastné emócie a popritom vytvárať bezpečný priestor na prejavenie emócií dieťaťa. Rodič, ktorý je emočne stabilný, vie napríklad povedať:
„Rozumiem, že sa teraz hneváš. Je to v poriadku, poďme spolu zistiť, prečo sa to stalo a ako ti môžem pomôcť.“
Takéto empatické reakcie dávajú dieťaťu pocit istoty, lebo cíti, že jeho city sú rešpektované. Podstatou emocionálnej zrelosti rodiča je vedieť zvládnuť aj vlastné napätie či sklamanie, namiesto toho, aby ho presúval na dieťa. Tento postoj je kľúčový pri budovaní dôvery a sebadôvery dieťaťa.
Ako sa prejavuje emocionálna nezrelosť rodiča?
Emocionálna nezrelosť sa nespája len s jedným konkrétnym typom správania. Podľa psychologičky existuje niekoľko foriem, ako môžu rodičia prejavovať nedostatočnú emocionálnu zrelosť:
Emočne nestabilný rodič
Takýto rodič podlieha častým zmenám nálad. V rodine potom vzniká atmosféra napätia, pretože sa všetci snažia vyhýbať prípadnému konfliktu. Dieťa sa naučí „chodiť po špičkách“ a potláča vlastné potreby v snahe udržať pokoj.Ignorujúci rodič
Ide o človeka, ktorý si akoby nevšíma existenciu dieťaťa v emočnej rovine. Dieťa sa úporne snaží získať pozornosť, no nedarí sa mu to. Tento vzorec často vedie k pocitom menejcennosti, lebo dieťa má dojem, že nie je dosť dôležité, aby ho rodič vnímal.Príliš aktívny (kontrolujúci) rodič
Tento typ rodiča síce na prvý pohľad vyzerá, že sa o všetko zaujíma, no dôraz kladie najmä na výkon či výsledky dieťaťa, namiesto toho, aby vnímal aj jeho pocity. Dieťa tak môže žiť v presvedčení, že k láske a uznaniu vedú iba perfektné výsledky.Rodič-kamarát
Môže pôsobiť veľmi priateľsky, no vyhýba sa riešeniu skutočne zložitých alebo emotívnych situácií. Pri konflikte sa stiahne a dieťaťu tak chýba opora či jasné hranice.
V mnohých rodinách sa navyše tieto typy môžu rôzne kombinovať. Napríklad ak je jeden rodič emocionálne nestabilný a druhý naopak pôsobí ľahostajne, dieťa tak nemá ani dostatočnú istotu, ani potrebnú pozornosť.
Dlhodobé následky u dospelých detí
Deti, ktoré vyrastali v prostredí rodičov s nedostatočnou emočnou zrelosťou, majú v dospelosti zvýšené riziko, že budú zápasiť s nízkym sebavedomím či neustálym strachom z odmietnutia. Keďže sa naučili, že láska prichádza iba vtedy, keď sa prispôsobia, často z nich vyrastú tzv. „people pleasers“ – ľudia, ktorí podriaďujú vlastné potreby potrebám druhých.
Mnohé z týchto detí si v dospelosti nesú pocity viny, úzkosť či neschopnosť pomenovať svoje vlastné emócie. Aj keď navonok môžu dosiahnuť úspechy v štúdiu či práci, vnútri bojujú so strachom, či sú dosť dobrí. Často sa ukazuje, že im chýba zdravé emočné ukotvenie, ktoré by im umožnilo spokojnejšie vzťahy a hlbšiu sebaúctu.
Keď sa napokon rozhodnú vyhľadať odbornú pomoc, býva jedným z hlavných krokov práve odhaľovanie detských vzorcov správania, ktoré už prestali byť funkčné. V terapii sa učia opäť nadväzovať kontakt so svojimi pocitmi, potrebami a túžbami, pretože počas detstva na ne nedostali priestor.
Kognitívna behaviorálna terapia
Dá sa to zmeniť?
Jedným z kľúčových okamihov je priznať si, že problém so zrelosťou rodičov skutočne existuje. Podľa psychológov to nie je žiadnou zradou vlastnej rodiny, ale skôr nevyhnutným krokom k uzdraveniu samého seba. Kým si totiž človek neuvedomí, že jeho detstvo nebolo ideálne, bude sám nevedomky opakovať určité vzorce správania v partnerských vzťahoch alebo pri výchove svojich detí.
Rola terapie a odbornej pomoci
Ak zistíte, že vďaka vašim rodinným skúsenostiam prežívate v dospelosti vnútorné napätie, ktoré vám bráni žiť spokojnejší a vyrovnanejší život, vyhľadanie terapeuta či psychológa môže byť veľkým prínosom. Terapia je bezpečný priestor, kde sa naučíte identifikovať staré návyky a nahradiť ich vedomejšími spôsobmi emočnej regulácie. Odborník vám môže ukázať, ako zvládnuť pocity úzkosti, viny či nedostatočnosti, ktoré môžu prameniť z výchovy v emočne nestabilnom prostredí.
Ako pomôcť sebe a svojim deťom?
Práca na sebe
Ak ste už rodičmi, môže byť veľmi užitočné uvedomiť si svoje vlastné hranice a slabé miesta. Nie je to žiadna hanba. Naopak, ochota pustiť sa do sebarozvoja vám môže pomôcť vybudovať pevnejší a autentickejší vzťah s vlastnými deťmi.Vytvárajte priestor na emócie
Učte svoje dieťa pomenovávať pocity. Už len obyčajná otázka: „Ako sa dnes cítiš?“ mu môže dať signál, že jeho vnútorný svet je dôležitý. Vďaka tomu bude dieťa postupne rozumieť sebe a nebude mať pocit, že musí city skrývať.Žiadna dokonalosť neexistuje
Dokonalý rodič nie je. Niekedy je dôležitejšie priznať: „Prepáč, reagoval som príliš prudko,“ než sa snažiť tváriť, že sa nič nestalo. Dieťa tak vidí, že aj dospelí sa môžu mýliť a že je normálne vzájomne sa ospravedlniť.
Zhrnutie
Nezrelosť rodičov, ktorí nedokážu pracovať so svojimi emóciami, sa môže neskôr premietnuť do psychiky dieťaťa v podobe nízkeho sebavedomia, úzkostí či pocitu vnútornej prázdnoty. Napriek tomu nejde o neriešiteľnú situáciu. Kľúčom je uvedomenie si problému, otvorená komunikácia a prípadne aj odborná pomoc. Tá dokáže pomôcť nielen dospelým deťom, ktoré s následkami takejto výchovy žijú, ale aj samotným rodičom. Práve oni môžu vďaka osobnému rastu a terapii nájsť cestu, ako deťom ponúknuť viac istoty a emočného bezpečia.
Ak teda cítite, že v sebe nosíte bremeno z detstva, kedy vaše potreby a emócie neboli dostatočne akceptované, nebojte sa vyhľadať podporu. Urobiť krok smerom k zmene nie je slabosťou, ale dôkazom, že máte vôľu a odvahu pracovať na lepšej budúcnosti – pre seba i pre svoje deti. Samotná náprava nedostatkov z detstva nie je jednoduchá, no často prináša úľavu a stabilnejšiu pôdu pre medziľudské vzťahy v dospelom veku. Skutočne emocionálne zrelý rodič totiž nie je ten, kto nerobí chyby, ale ten, kto sa nebojí na sebe pracovať a priznať si, že aj on má čo zlepšovať.
