Hovorí sa, že s rodinou treba tráviť čas. Ale nikto už presne nešpecifikuje, koľko je tak akurát. My sme sa rozhodli stráviť dovolenku v Chorvátsku so svokrou – a už po prvej hodine cesty sme ľutovali, že sme ju nechali nasadnúť do auta.
Ponuka, ktorá znela ako dar z nebies
Celé sa to začalo celkom nevinne. Svokra, teda manželova mama, sa ponúkla, že pôjde s nami. Vraj aby sme si my dvaja trochu oddýchli, keď máme malé deti. „Nebudete predsa cestovať sami. Aspoň si užijete spoločnosť,“ hovorila. Na prvé počutie to znelo úžasne. Lenže realita? Ako keby ste si na dovolenku pribalili to najrozmaznanejšie dieťa z rodiny – s tým rozdielom, že toto dieťa malo občiansky preukaz, neplatilo za nič a chcelo každý deň morské plody a raňajky do postele.
Prvé znamenie prichádzalo už po ceste
Už počas jazdy sme tušili, že nás čakajú komplikácie. Zastavili sme na benzínke, aby si svokra odskočila na toaletu. O pätnásť minút neskôr stála pri pokladni s náručou plnou vecí – čokoláda, sendvič, časopis, bonbóny, fľaša vody a sudoku. „To mi zaplaťte, ja nemám drobné,“ oznámila a pokojne odišla na WC. Keď sa vrátila, usadila sa do auta, otvorila sudoku a vyhlásila, že na riešenie potrebuje ticho. My sme sa v tej chvíli naozaj cítili, akoby pozvala ona nás, nie naopak.
Apartmán pod drobnohľadom
Po príchode do ubytovania prišiel rýchly „audit“. Výhľad vraj príliš kamenistý, posteľ mäkká, balkón bez závetria a sprcha znie „ako keď cikáte do vedra“. Keď sme jej navrhli, aby sa s tým zmierila, odpovedala: „Keď už som tu, chcem si to užiť.“ Po hodine presviedčania sme našli iný apartmán – ten bol síce luxusnejší, ale vraj nevhodný pre naše „divoké“ deti.
Strava podľa svokry
Hoci sme mali polpenziu, každý deň trvala na tom, aby sme šli na obed do reštaurácie. Menu študovala dovtedy, kým nenašla to najdrahšie jedlo. K tomu víno a dezert, účet samozrejme smeroval k nám. Keď sme ju raz požiadali, aby zaplatila aspoň kávu, urazene sa spýtala: „Vy budete počítať každé euro?“
Stráženie z balkóna
Jej hlavný dôvod účasti na dovolenke bol vraj pomoc s deťmi. V praxi to znamenalo, že ich dvakrát zazrela z lehátka, keď stavali pieskový hrad. Na naše pokusy odísť si sami na drink reagovala telefonátom po desiatich minútach – že deti hovoria cudzím jazykom a nerozumie im. Spievali si anglickú pesničku zo škôlky.
Keď sme to skúsili druhýkrát, našli sme deti, ako si na posteli mažú palacinky s džemom až do vlasov. Svokra sedela na balkóne a cez telefón riešila tlak s kamarátkou. Keď sme jej povedali, že toto nie je stráženie, odvetila: „Nie som stroj!“
Luxusné plány na náš účet
Každý deň prišla s novým plánom – výlet loďou, túra do hôr, nákup suvenírov. Raz jej bolo po vlastnom výlete zle, inokedy sa sťažovala majiteľovi apartmánu, že klimatizácia je príliš hlučná.
A suveníry? Od levanduľovej soli po keramické ryby za 40 eur. Všetko „ako darček od vás“.
Cestou domov sme väčšinou mlčali. Deti spali, svokra si pospevovala niečo medzi chorvátskou melódiou a slovenskou ľudovkou. Manžel sa na mňa pozrel do spätného zrkadla – a bez jediného slova sme vedeli, že dovolenku so svokrou už nikdy nezopakujeme.
