Mnoho ľudí si žiarlivosť stále spája s romantikou, hoci odborníci upozorňujú, že najmä jej silné či opakujúce sa formy s láskou nemajú veľa spoločné. Nadmerná žiarlivosť je skôr dôsledkom strachu, nízkej sebaistoty a problémov s dôverou. Odborné poznatky zároveň ukazujú, že kontrolovanie partnera, sledovanie jeho aktivít alebo obviňovanie z nevery nevyjadrujú cit, ale nezdravé vzorce správania.
Ako sa žiarlivosť vyvíja? Nič neprišlo zo dňa na deň
Žiarlivosť je prirodzená emócia, no môže sa premeniť na patologickú formu. Vzniká postupne a často súvisí s tým, ako človek v detstve zažíval blízkosť, bezpečie a stabilitu. Ak mal človek málo istoty alebo často prežíval strach z odmietnutia, v dospelosti môže mať tendenciu prehnane lipnúť na partnerovi.
Chorobne žiarlivý človek sa zvyčajne nevie oprieť sám o seba. Má problém s autonómiou a vyžaduje neustálu pozornosť partnera, aby sa cítil bezpečne. Tento typ správania nie je prejavom skutočnej blízkosti, ale dôkazom vnútornej neistoty.
Sociálne siete vytvárajú priestor pre kontrolu
Moderné technológie výrazne zjednodušujú kontrolné správanie. Sledovanie lajkov, polohy, správ či zoznamu priateľov môže u človeka vyvolávať pocit, že má partnerov život „pod kontrolou“.
Opakované kontrolovanie telefónu alebo sociálnych sietí však nie je nevinný zvyk. Je to známka nedôvery alebo úzkosti, ktorá postupne narúša vzťah. Odborníci sa zhodujú, že takéto správanie je formou invazívneho zasahovania do súkromia, ktoré môže poškodiť psychickú pohodu toho, kto je kontrolovaný.
V takej chvíli je nevyhnutné jasne nastaviť hranice:
„Takéto správanie nie je prijateľné.“
Ak je snaha, riešenie existuje
Chorobná žiarlivosť sa dá zvládnuť, ak si ju človek dokáže priznať a má motiváciu pracovať na sebe. Vzťahy, kde obaja partneri chcú zmenu, môžu z takto náročnej situácie dokonca vyrásť.
Najčastejšie pomáhajú:
- partnerská terapia, ktorá učí dôvere a otvorenej komunikácii
- individuálna terapia, ktorá sa zameriava na prácu s vlastnou neistotou
- rodinná terapia, ak problém súvisí s ranými životnými skúsenosťami
Vzťah, v ktorom sa dvaja snažia riešiť situáciu spoločne, môže získať pevnejšie základy a zdravší spôsob fungovania. Kontrola a obviňovanie však vo vyzretom partnerstve nemajú miesto.
Čo robiť, keď partner odmieta pripustiť chorobnú žiarlivosť?
Najkomplikovanejšie je, ak človek nevidí alebo odmieta vidieť, že má problém. Vtedy sa stav často zhoršuje, a to aj napriek snahe druhého partnera situáciu zachrániť.
Preto je nutné stanoviť jasné hranice a povedať, čo je ešte prijateľné a čo už nie. Ak partner odmieta riešiť vlastné kontrolné správanie, odmieta terapiu aj otvorený rozhovor, vzťah sa dostáva do bodu, z ktorého sa nedá zdravým spôsobom pokračovať.
V takom prípade môže byť rozchod riešením, ktoré chráni psychické zdravie aj bezpečie človeka, ktorý je pod tlakom. Rozchod nie je zlyhanie — je to krok, ktorý zabráni prehlbovaniu toxického správania.
Zhrnutie
- Žiarlivosť je normálna emócia, no jej extrémne formy sú nezdravé.
- Chorobná žiarlivosť pramení z úzkosti, neistoty a nedostatku dôvery.
- Kontrola partnera cez správy či sociálne siete je invazívne a škodlivé správanie.
- Terapia môže výrazne pomôcť, ak je ochota na oboch stranách.
- Ak partner odmieta zmenu a správanie je toxické, rozchod môže byť najzdravším krokom.
