Každá babička zbožňuje svoje vnúčatá. Dokázala by pre ne hory prenášať a väčšinou by im dala aj to posledné. Lenže práve túto obetavosť často zneužívajú samotní rodičia, ktorí zo starých rodičov neváhajú urobiť lacnú pracovnú silu a v najhorších prípadoch aj obyčajné slúžky.
Záujmy, záväzky a generačné rozdiely
Ešte pred niekoľkými desaťročiami sa považovalo za samozrejmosť, že babička či dedko automaticky zasvätí svoj voľný čas starostlivosti o vnúčatá. Spoločenské očakávanie bolo také silné, že starým rodičom často ani nenapadlo povedať „nie“. Možno za tým boli aj roky socializmu, keď predstava dlhých dovoleniek, voľných dní strávených odpočinkom alebo cestovaním bola takmer utópiou.
Dnes však žijeme v celkom inom svete. V západných krajinách je úplne normálne, že babičky majú síce rovnakú lásku k vnúčatám ako tie naše, ale v ich rodinách fungujú celkom odlišné pravidlá. Západné staré mamy si vnúčatá vezmú len príležitostne, aby ich trochu rozmaznali, užili si spoločné chvíle alebo ich vypočuli, keď si potrebujú posťažovať na rodičov. Potom ich spokojne vrátia späť rodičom a opäť sa venujú vlastným záľubám či kamarátkam.
U nás je situácia často diametrálne odlišná. Mnohé slovenské babičky by mohli rozprávať príbehy o nekonečných hodinách strávených vo funkcii „operatívnej pestúnky“. Očakáva sa od nich okamžitá dostupnosť – vyzdvihovanie vnúčat zo školy, z krúžkov, stráženie cez víkendy alebo počas prázdnin. Nikoho pritom ani nenapadne, že by mali mať právo odmietnuť. Skrátka sa to od nich očakáva ako samozrejmosť.
Každý má právo na svoj život
Čo sa však často zabúda, je skutočnosť, že babičky, podobne ako ktokoľvek iný, majú právo na vlastný život. A to znamená aj právo povedať „nie“. Moderné staré mamy si túto skutočnosť uvedomujú čoraz častejšie a neboja sa ozvať proti zaužívaným stereotypom a tlakom spoločnosti.
„Od mužov sa neočakáva zďaleka taká miera angažovanosti pri starostlivosti o vnúčatá ako od žien, preto ju ľahšie prijímajú,“ uvádza sociologička.
Podľa nej súčasné babičky čoraz častejšie odmietajú predstavu, že by svoj život mali podriadiť potrebám mladšej generácie. „Táto spoločenská norma, podľa ktorej by staršia generácia mala obetovať vnúčatám svoj voľný čas, už nie je tak široko akceptovaná ako kedysi,“ dodáva odborníčka.
Je dôležité pripomenúť, že babička či svokra rozhodne nie je slúžka, ktorú si rodina najala. Navyše za starostlivosť o vnúčatá, čo je často tvrdá práca, nedostáva žiadnu odmenu – okrem, samozrejme, radosti zo samotných detí. Preto by malo byť úplne normálne, že sa ona sama slobodne rozhodne, koľko času a energie chce vnúčatám venovať.
Kde je teda hranica?
Otázka, ktorú si kladie mnoho rodín, znie jasne: Ako rozpoznať hranicu medzi normálnou, láskyplnou pomocou a okamihom, keď už z babičky či svokry robíme neplatenú pestúnku?
Starí rodičia by mali plniť predovšetkým svoju autentickú úlohu – byť milujúcimi babičkami či dedkami, nie nútenými pomocníkmi bez možnosti voľby. Ich primárnou úlohou je venovať vnúčatám svoj čas, lásku a skúsenosti, ktoré sa s rodičovskou výchovou nie vždy prelínajú. Nemajú byť zodpovední za logistiku celej rodiny alebo riešenie časových problémov rodičov, ktorí si chcú vyraziť von.
Pomoc rodine je, samozrejme, úplne prirodzená a žiaduca. Mala by však byť založená na vzájomnej dohode, rešpekte a dobrovoľnosti. Každá babička potrebuje čas aj pre seba, svoje záujmy a osobné potreby. Len tak si dokáže zachovať zdravú rovnováhu a udržať dobré vzťahy v rodine.
Starí rodičia budú vždy dôležitou súčasťou rodiny. Aby však mohli túto rolu plniť s láskou a bez pocitu vyčerpanosti, je nevyhnutné rešpektovať ich hranice. Práve rešpekt a pochopenie zo strany detí a vnúčat môžu zaistiť, že vzájomná pomoc bude fungovať harmonicky a bez stresu.
Pomáhajme teda, ale vždy tak, aby sme nezabudli, že babička je predovšetkým človek s právom na vlastný život.
