Na prvý pohľad to znie ako scenár z romantického filmu, no ide o skutočný príbeh z Kalifornie. Starší muž žijúci s Alzheimerovou chorobou často zabúda na udalosti zo svojho života, a niekedy si nedokáže spomenúť ani na to, že je už takmer štyri desaťročia ženatý. Napriek tomu však v ňom zostalo niečo, čo choroba nedokázala vymazať – city k žene, s ktorou prežil väčšinu svojho života.
Nečakaná otázka, ktorá všetkých dojala
Koncom minulého roka sedel muž so svojou partnerkou pri káve počas jej pravidelnej návštevy v zariadení pre ľudí s poruchami pamäti. Zrazu ju jemne chytil za ruku, pozrel jej do očí a spontánne sa jej opýtal:
„Vezmeš si ma?“
Odpovedala mu rovnako, ako takmer pred štyridsiatimi rokmi – „áno“. Nešlo pritom o žiadnu inscenovanú scénu; muž si jednoducho nepamätal, že sa už raz vzali. No v tej chvíli cítil, že ju miluje, a to mu stačilo.
Keď sa zamestnanci zariadenia dozvedeli o dojímavom momente, rozhodli sa prekvapiť pár malým obradom. Druhá svadba sa uskutočnila 10. januára 2026 za prítomnosti rodiny, priateľov a opatrovateľov, ktorí im pomáhajú v každodennom živote. Svedkovia opisujú túto chvíľu ako nesmierne emotívnu a krásnu.
Spoločne prešli veľký kus života
Dvojica sa zoznámila ešte koncom 70. rokov, keď obaja pracovali v oblasti práva. Najprv ich spájalo kolegialne priateľstvo, neskôr partnerstvo a nakoniec manželstvo. Svoj prvý obrad mali v roku 1987 v úplnej jednoduchosti – doma, v kruhu najbližších. Vybudovali rodinu, vychovali deti a neskôr sa tešili aj z vnúčat. Spoločne cestovali a roky žili aktívnym životom.
Pred približne siedmimi rokmi sa však začali objavovať prvé príznaky Alzheimerovej choroby. Postupne prichádzala strata krátkodobej pamäti, dezorientácia a neskôr zanikali aj osobné spomienky. Napriek tomu však muž ostal citovo veľmi vnímavý a nežný.
Jeho partnerka o tom hovorí jednoducho:
„Nepamätá si všetko, no vždy mi povie, že ma miluje.“
Choroba zmení veľa, lásku nie
Ich dcéra, ktorá viedla svadobný obrad, priznala, že ju otcovo spontánne gesto dojalo viac, než čakala. Hoci už nevníma realitu tak ako kedysi, stále dokáže rozdávať radosť a prejavovať lásku – a práve to považuje rodina za najdôležitejšie.
Po obrade sa muž vrátil späť do zariadenia, no podľa jeho partnerky zostane spomienka na tento deň s nimi navždy. Verí, že aj keď človek stratí časť svojej minulosti, nemusí stratiť schopnosť milovať.
