Každý človek sa v živote stretne s momentom, ktorý ho úplne vykoľají – nehoda v rodine, vážna choroba blízkeho, psychické vyhorenie či náhla strata milovaného človeka. V takýchto chvíľach si uvedomíme, aké krehké je všetko, čo pokladáme za samozrejmosť, a zároveň aj to, akú hodnotu má podpora od tých, ktorých máme najbližšie.
Keď príde nečakaná rana
Podobné situácie sa dejú bez varovania. Jedno ráno zazvoní telefón alebo príde správa a odrazu je všetko inak. Človek potom zistí, že okrem bolesti musí riešiť aj množstvo praktických vecí – komunikáciu s lekármi, starostlivosť o rodinu, právne záležitosti, presuny, organizáciu dňa, informovanie blízkych.
Práve vtedy sa naplno ukáže, ako veľmi záleží na okruhu ľudí okolo nás.
Čo ľuďom pomáha – a čo ich ničí
Mnohí robia chybu, že chcú „pôsobiť súcitne“. Prehnaná ľútosť, slzy pri dverách či dramatické reakcie však človeka v kríze často ešte viac zdeptajú. Niektorí ľudia hovoria, že sa vtedy cítili, akoby mali na čele nálepku s vlastnou tragédiou.
Najviac pomáha obyčajnosť. Normálne správanie, prirodzený rozhovor, bežné otázky. Nie preto, že by človek nechcel riešiť realitu, ale preto, že mu to dáva pocit pevnej pôdy pod nohami. Rutina a obyčajný deň dokážu byť neuveriteľne upokojujúce.
Nepredpokladajte – spýtajte sa
Každý človek potrebuje niečo iné. Niekto chce hovoriť, niekto mlčí. Niekto sa potrebuje rozptýliť, iný túži po samote. Najdôležitejšie je opýtať sa:
„Ako ti môžem pomôcť práve teraz?“
Niekedy je odpoveď jasná: odviezť niekoho do nemocnice, pomôcť vybaviť praktické záležitosti, priniesť jedlo, postrážiť deti alebo len byť ticho nablízku.
Malé gestá, ktoré majú obrovský význam
V krízových okamihoch sú najväčšou pomocou často drobnosti:
- niekto, kto vám prinesie nákup alebo hotové jedlo
- kamarát, ktorému môžete kedykoľvek zavolať
- človek, ktorý vás vypočuje bez posudzovania
- kolega, ktorý prevezme časť povinností
- rodina, ktorá pomôže s deťmi či domácnosťou
- učiteľ, ktorý povzbudí dieťa milým odkazom
- zdravotníci, ktorí sa úprimne tešia z každého pokroku
Takéto nenápadné gestá dokážu dať človeku pocit, že nie je na všetko sám. A presne to je v ťažkej situácii najdôležitejšie.
Zdieľanie bolesti lieči, aj keď nemá presné odpovede
Ľudia v náročných životných obdobiach často bojujú s otázkami, na ktoré neexistujú jasné odpovede. Jednou z najčastejších je: Kedy to prestane bolieť?
Nie vždy existuje odpoveď, ktorá by priniesla úľavu. Niekedy však veľmi pomôže, keď sa ozve niekto, kto si podobným obdobím už prešiel. Nie preto, že by vedel presne poradiť, ale preto, že dá nádej – že smútok sa dá uniesť, že bolesť jedného dňa ustúpi a že človek opäť nájde miesto pre radosť.
Každý potrebuje svoj čas
Nie každý je pripravený hneď zdieľať, čo sa deje. Niekto potrebuje pár dní, niekto mesiace. A je úplne v poriadku, keď si človek potrebuje utriediť myšlienky, skryť sa pred svetom a načerpať silu.
Dôležité je rešpektovať to. Netlačiť na vysvetlenia, nerozoberať detaily, nepýtať sa na to, na čo nemá druhý človek kapacitu.
Ako byť oporou v praxi
Keď sa blízkemu zrúti svet, môžeme mu pomôcť najmä tak, že:
- správame sa k nemu prirodzene
- pýtame sa, čo naozaj potrebuje
- nevnucujeme sa, ale sme pripravení pomôcť
- ponúkneme praktickú pomoc
- dodáme mu pocit, že nie je sám
- doprajeme mu čas, aby sa mohol nadýchnuť a znovu zorientovať
Záver: Láskavosť a prítomnosť majú najväčšiu hodnotu
Keď niekto prežíva najťažšie chvíle, nie sú potrebné veľké slová ani patetické gestá. Stačí, že nablízku stojí niekto, kto ho berie vážne, kto neodsudzuje a kto ho nechá rozhodnúť o tom, čo je preňho v danej chvíli najlepšie.
V krízových momentoch sú vzťahy krehké – no zároveň práve vtedy dokážu byť aj najsilnejšie.
