9-ročný chlapec zdedil po starom otcovi veľmi netradičné meno, ktoré v dnešných časoch takmer nikto nepoužíva. Hoci sa jeho matka pri výbere tohto mena riadila úctou k rodinným koreňom, dnes je jej syn kvôli nemu terčom posmechu a šikany. Mnohí ľudia jej krok spochybňujú a označujú ho za nerozumný, no ona si stále stojí za svojím rozhodnutím.
Chlapcov príbeh sa začal už v ranom detstve. Keď mal iba dva roky, jeho nezvyčajné meno vyvolávalo u ostatných detí na ihrisku rozpačité reakcie. Časom sa to ešte zhoršilo, pretože v materskej škole a neskôr aj na prvom stupni základnej školy si spolužiaci zvykli z neho uťahovať. Dokonca ho vysmievali aj niektorí dospelí z rodinného okolia, čo situáciu robilo ešte ťažšou.
Prečo mu však jeho matka dala také nezvyčajné meno? Hovorí, že malého Alfonsa pomenovala po svojom starom otcovi, ktorý mal v jej živote nenahraditeľné miesto. Bol to pre ňu človek s obrovským srdcom, ktorý nahradil v mnohých situáciách aj rolu otca. Naučil ju rybárčiť, opravovať drobné veci v domácnosti, dokonca ju sprevádzal pri prvých pokusoch jazdiť na bicykli. Raz jej dokonca ukázal starý mlyn neďaleko dediny, kam sa dodnes rada vracia. Z toho dôvodu sa rozhodla, že meno Alfons, hoci pôsobí zastaralo, sa stane symbolom tohto prepojenia medzi generáciami.
Keď však chlapec začal chodiť do školy, jeho spolužiaci ťažko chápali, čo všetko sa za týmto menom skrýva. Deti, a často aj niektorí dospelí, naňho reagovali nepríjemným posmechom. Alfons tak čelil zosmiešňovaniu, ktoré ho ovplyvňovalo aj doma – niekedy prišiel zo školy smutný a rozrušený. Stávalo sa, že sa uzavrel do seba a nechcel sa s nikým rozprávať. Matka sa mu snažila vysvetliť, aký vzácny odkaz nesie jeho meno, no deväťročné dieťa len ťažko rozumie všetkým týmto emóciám.
V čase, keď Alfons začal intenzívnejšie vnímať negatívne reakcie ľudí na jeho meno, mama mu porozprávala o jeho prastarom otcovi podrobnejšie. Rozprávala mu príbehy o spoločných výletoch do prírody, o tom, ako spoločne chodili na ryby a ako ho starý otec učil tiché triky na rieke. Rovnako spomenula aj veselé momenty, ako keď sa naučila bicyklovať a starý otec ju trpezlivo držal, kým nabrala odvahu. Všetko to synovi vykreslila s takou vášňou, že postupne začal chápať, prečo si jeho matka tak veľmi vážila človeka, po ktorom ho pomenovala.
„Bol pre mňa akýmsi druhým otcom, nahrádzal mi všetko to, čo som nemala,“ prezradila chlapcovi jedného dňa. Alfons sa po tomto rozhovore zamyslel a postupne v ňom začalo klíčiť presvedčenie, že jeho meno skrýva niečo výnimočné. Nie že by mu posmešky prestali prekážať, no v duchu aspoň cítil, že má za sebou silný odkaz, ktorý sa dá hrdo niesť.
Napriek nepríjemným chvíľam, ktorými deväťročný Alfons musel a musí prechádzať, jeho mama svoje rozhodnutie neľutuje. Vraví, že aj keď sa spoločnosť môže na meno pozerať ako na niečo staromódne a smiešne, pre ňu je to stelesnením dôležitých spomienok a hodnôt. Kedykoľvek ľudia kritizujú jej voľbu, spomenie im, čo všetko pre ňu dedo spravil a prečo si zaslúži, aby si uchovala jeho odkaz aj vo forme mena svojho syna.
Samotný Alfons priznáva, že hoci sa posmešky úplne nestratili, dokáže ich znášať o niečo lepšie, odkedy pozná celý príbeh o svojom dedkovi. Podľa vlastných slov ho najviac trápi, že niektorí kamaráti a dokonca i dospelí ľudia nevedia prejaviť empatiu. Chcel by, aby sa ho jednoducho opýtali na pôvod jeho mena, namiesto toho, aby okamžite vtipkovali či krčili nosom.
Celá situácia tak ukazuje, ako veľmi môže nezvyčajné meno ovplyvniť život človeka, a najmä dieťaťa, ktoré je v citlivom veku. Okolie častokrát nemá trpezlivosť ani chuť odhaliť hlbší význam niektorých mien, a radšej sa uzatvára do predsudkov. Alfonsova matka napriek tomu verí, že chlapec časom pochopí, aké dôležité je zachovať tradíciu a posilniť rodinnú väzbu práve týmito malými, no podstatnými rozhodnutiami. Hovorí, že aj keby mala vrátiť čas, meno by mu znovu vybrala rovnaké.
A tak tento deväťročný chlapec kráča životom so starodávnym menom a učí sa, že za jeho neobyčajnosťou je ukrytá neoceniteľná rodinná história. Jeho mama dúfa, že jedného dňa bude na svoje meno hrdý a bude ho ďalej s pokorou a odvahou nosiť, nech si o tom okolité prostredie myslí čokoľvek.
