Napriek tomu, že odborníci za uplynulých dvadsaťpäť rokov objavili a popísali veľké množstvo nových živočíšnych druhov, na našej planéte sa odohrávajú i smutné príbehy druhov, ktoré nenávratne zmizli. A hoci ochrancovia prírody už roky upozorňujú na zhoršujúcu sa situáciu, ukazuje sa, že najväčším ohrozením pre faunu i flóru zostáva človek. Prinášame vám stručný prehľad piatich zvierat, ktoré za posledné obdobie doplatili na ľudskú činnosť natoľko, že sa s nimi v divokej prírode už nikdy nestretnete.
1. Potápka alaotra
Tento vzácny druh vodného vtáka, nazývaný aj „potápka škoricovohrdlá“, pochádzal z odľahlých častí ostrova Madagaskar. Posledné doložené pozorovanie pochádza z roku 1982, no populácia začala dramaticky klesať už omnoho skôr. Hlavným dôvodom vyhynutia bolo rozšírené používanie rybárskych sietí, do ktorých sa tieto malé potápky bežne chytali.
Zaujímavosťou je, že dlhšie prežívalo len niekoľko jedincov, ktoré sa následne začali krížiť s iným druhom malých potápok, čím vznikli hybridní jedinci. Odborníci sa pokúšali ptáka nájsť v rokoch 1989, 2004 aj 2009 v okolí jazera Alaotra, no márne. V roku 2010 bol tento druh oficiálne vyhlásený za vyhynutý.
2. Delfínovec čínsky
Delfínovec čínsky (známy aj ako delfín baiji) obýval rieku Jang-c’-ťiang približne neuveriteľných 20 miliónov rokov. Za posledné polstoročie ale nenávratne zmizol. Tento sladkovodný delfín padol za obeť intenzívnemu rybolovu, znečisteniu rieky, lodnej doprave a bohužiaľ aj pytliactvu.
Posledné zaznamenané stretnutie s delfínovcom čínskym sa datuje do roku 2002. Vedci sa následne pokúsili vykonať niekoľko hĺbkových prieskumov rieky Jang-c’-ťiang, pričom použili nielen optické prístroje, ale aj podvodné mikrofóny, aby mohli prípadne zachytiť delfínie zvuky. Nenašli však žiadnu stopu potvrdzujúcu prežitie tohto druhu. Napokon bol vyhlásený za funkčne vyhynutý, čo znamená, že zostalo len minimum jedincov, ktorí už nie sú schopní obnoviť zdravú populáciu.
3. Melomys rubicola
Išlo o roztomilého hlodavca – drobnú krysu, ktorá kedysi žila výhradne na malom koralovom ostrove Bramble Cay (patriacom k Austrálii). Posledný raz bol Melomys rubicola zaznamenaný v roku 2009. Vedci spustili niekoľko expedícií, aby odchytili aspoň niekoľko kusov a pokúsili sa o umelý chov. Žiaľ, neúspešne. V roku 2014 došlo k opätovnému pokusu, avšak bez jediného nálezu.
Oficiálny verdikt o vyhynutí tejto krysy prišiel z úst austrálskych úradov, ktoré toto vyhynutie zároveň označili za prvý zaregistrovaný prípad cicavca, ktorý zmizol v dôsledku klimatických zmien spôsobených človekom. Okrem stúpajúcej hladiny oceánov zohrala rolu aj strata vegetácie na ostrove, keďže ju zaplavovali prívalové vlny a erózia.
4. Maui Akepa
Maui Akepa bol drobný spevavý vtáčik, typický jasnožltým perím a kontrastným tmavým zobáčikom. Svoj domov mal na havajskom ostrove Maui, kde kedysi významne dopĺňal miestnu biodiverzitu. Podľa červeného zoznamu IUCN (Medzinárodná únia na ochranu prírody) sa v roku 2018 definitívne zaradil medzi vyhynuté druhy.
Vedci sa domnievajú, že k zániku Maui Akepy prispela najmä invázia komárov, ktoré prenášali ptačiu chrípku. K tomu sa pridal úbytok vhodných biotopov spôsobený ničením pôvodnej vegetácie. Keďže Maui Akepa patrila k citlivým druhom, už malá nerovnováha v prostredí ho dokázala rýchlo ohroziť.
5. Partula suturalis
Tento suchozemský slimák s výraznou kužeľovitou ulitou bol pôvodne rozšírený na viacerých ostrovoch v oblasti Tichého oceánu, najmä na Tahiti. Vo voľnej prírode však už Partula suturalis nenájdeme. Za vyhynutého bol vyhlásený v roku 2009.
Príbeh jeho miznutia je ukážkovým príkladom nešťastného ľudského experimentu: pôvodne afrického suchozemského slimáka ľudia doviezli na Tahiti v 70. rokoch minulého storočia ako zdroj potravy. Po úniku do prírody sa však premnožil a začal ničiť plodiny. Odpoveďou biológov bolo nasadenie predátora – tzv. ružového „kanibalského“ slimáka (nazývaného aj „vlčí slimák“). Ten ovšem neobmedzoval len pôvodne privezené slimáky, ale pustil sa aj do iných domácich druhov, vrátane Partula suturalis. V súčasnosti prežíva len v umelých chovoch a vedeckých zbierkach.
Nezvratné dôsledky a upozornenie na budúcnosť
Vyššie spomenuté druhy sú mementom toho, aké krehké sú ekosystémy na Zemi. Hoci máme množstvo pozitívnych príkladov záchrany ohrozených druhov, realita ukazuje, že ak sú ľudské zásahy neuvážené či ignorantské, následky môžu byť neodvratné. Vymretie nenahraditeľných živočíchov sa často odohráva v relatívne krátkom časovom horizonte, niekedy stačí len pár desaťročí ľudskej aktivity na zničenie starobylých evolučných línií.
Aj tento rebríček je preto varovným signálom. Potrebujeme dôslednejšie dohliadať na chránené územia, obmedziť neudržateľné metódy rybolovu či ničenie prirodzeného prostredia. Vo finále totiž nejde len o záchranu „nejakých“ exotických zvierat, ale aj o udržanie stability ekosystémov, ktoré sú nevyhnutné pre ľudský život.
