Možno to poznáte aj vy. Zveríte sa niekomu, čo vás trápi, a namiesto reakcie či otázky sa rozhovor okamžite otočí k príbehu toho druhého. Na prvý pohľad to môže pôsobiť ako sebectvo. V skutočnosti však psychológia uvádza viacero dôvodov, prečo niektorí ľudia komunikujú spôsobom, ktorý pôsobí jednostranne.
Prečo je hovorenie o sebe pre mozog také príjemné?
Výskumy neurovedcov z Harvardu ukázali, že keď ľudia hovoria o vlastných zážitkoch, aktivuje sa im mozgový systém odmeňovania, konkrétne oblasti spojené s dopamínom. To znamená, že zdieľanie vlastných skúseností je pre mozog prirodzene motivujúce a príjemné.
Výskumy tiež potvrdili, že časť bežnej komunikácie tvoria práve sebavýpovede – teda rozprávanie o tom, čo človek sám zažil alebo cíti. Percentá sa líšia podľa štúdie, no trend je jasný: hovoriť o sebe je prirodzené pre každého z nás.
Rozdiel je však v tom, ako veľmi toto správanie dominuje.
Konverzačný narcizmus – reálny jav, nie diagnóza
Psychológovia používajú pojem konverzačný narcizmus, keď opisujú komunikačný štýl, v ktorom jeden človek preberá rozhovor takmer úplne pre seba.
Dôležité je, že nejde o psychiatrickú diagnózu, ale o spôsob komunikácie, ktorý môže mať rôzne príčiny:
Najčastejšie prejavy:
- prerušovanie druhého človeka
- rýchle presmerovanie témy k vlastnej osobe
- slabá schopnosť aktívne počúvať
- dlhé monológy namiesto dialógu
To však neznamená, že dotyčný je narcista v klinickom zmysle slova. Môže ísť o naučený vzorec, úzkosť či nízku sebareflexiu.
Čo vedci považujú za hlavné príčiny tohto správania?
1. Krehké alebo nestabilné sebavedomie
Viaceré psychologické štúdie ukazujú, že ľudia, ktorí sa často prezentujú vo veľmi pozitívnom svetle, môžu mať vnútri nižšiu alebo kolísajúcu sebaúctu.
Zdieľanie úspechov alebo zvýrazňovanie vlastných zážitkov pre nich môže slúžiť ako spôsob posilnenia istoty, že sú schopní či hodnotní.
2. Zvýšená citlivosť na spätnú väzbu
Výskumy z oblasti psychofyziológie zaznamenali, že ľudia s výraznejšími narcistickými rysmi môžu počas sebaprezentácie vykazovať zvýšené telesné reakcie, ako je napríklad zvýšená kožná vodivosť.
To naznačuje, že pre nich ide o emocionálne zaťažené situácie – aj keď navonok pôsobia sebavedomo.
3. Snaha o sociálne uznanie
Sociálna psychológia dlhodobo potvrdzuje, že časť ľudí vstupuje do rozhovorov s cieľom dosiahnuť vyšší status v skupine. Sebaprezentácia je v takom prípade stratégiou, nie zlozvykom.
4. Prežívanie stresu, osamelosti alebo depresívnych pocitov
Výskum jazyka ukazuje, že ľudia prežívajúci negatívne emócie alebo úzkosť používajú častejšie sebareferenčné výrazy („ja“, „mne“).
To neznamená, že sú egocentrickí — môže to byť známka, že prežívajú náročné obdobie a sústredia sa na vlastné pocity, pretože ich momentálne intenzívne prežívajú.
5. Chýbajúce komunikačné zručnosti
Niektorí ľudia nevedú rozhovor jednostranne z úmyslu, ale preto, že neboli naučení počúvať iných. Môže ísť o vzorec z detstva, rodinné prostredie alebo jednoduchý komunikačný návyk, ktorý si neuvedomujú.
Ako s takým človekom komunikovať?
Psychológovia často odporúčajú techniku, ktorá je účinná a nenásilná:
„Potvrď a presmeruj“
- Krátko zhrnieš, čo ti druhý človek povedal
„Rozumiem, že toho máš v práci veľa.“ - A ponúkneš priestor pre vyvážený rozhovor
„Môžem ti porozprávať aj o tom, čo sa stalo mne?“
U ľudí, ktorí si neuvedomujú svoje komunikačné vzorce, táto technika často vedie k prirodzenejšiemu dialógu.
Ak však rozhovory pôsobia dlhodobo vyčerpávajúco, je úplne v poriadku chrániť svoj čas a stanoviť si zdravé hranice.
Aj my sami občas rozprávame priveľa o sebe
Je normálne, že v strese alebo únave máme tendenciu hovoriť viac o sebe. Nejde o poruchu ani o narcizmus. Je to súčasť toho, ako ľudia zdieľajú emócie a spracúvajú zážitky.
Psychológovia odporúčajú jednoduchý experiment:
V najbližších troch rozhovoroch sa vedome pokúste položiť aspoň dve otázky skôr, než začnete hovoriť o sebe.
Mnohí ľudia prekvapene zisťujú, že sa vďaka tomu cítia pokojnejšie a rozhovor prebieha prirodzenejšie.
